—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 5. februára 2018 vo veci T-216/15, Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s. v. Európska komisia, ktorým Všeobecný súd vyhovel žalobe Dôvery;

—

žalobu Dôvery zamietol ako nedôvodnú; a

—

zaviazal Dôveru a Union na náhradu trov konania.

—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 5. februára 2018 vo veci T-216/15, Dôvera zdravotná poisťovňa a. s. v. Európska komisia, ktorým Všeobecný súd vyhovel žalobe Dôvery;

—

vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie, a

—

rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

1.

V rámci prvého odvolacieho dôvodu Slovenská republika namieta, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku prekročil svoju prieskumnú právomoc, ktorou disponuje pri rozhodnutiach Európskej komisie v oblasti štátnej pomoci. Súvisiaca ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ je jednoznačná a v tomto prípade nebola podľa Slovenskej republiky dodržaná. Slovenská republika tvrdí, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval širokú mieru voľnej úvahy Európskej komisie pri komplexných ekonomických posúdeniach a nepreukázal existenciu zjavne nesprávneho posúdenia Európskej komisie, ale jednoducho nahradil posúdenie Európskej komisie svojím vlastným, presne opačným posúdením, čím prekročil svoju prieskumnú právomoc.

2.

V rámci druhého odvolacieho dôvodu Slovenská republika namieta, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku v dvoch ohľadoch skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené, keďže dospel k vecne nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom táto nesprávnosť zjavne vyplýva z dokumentov v súdnom spise. Namietané skreslenie dôkazov sa týka jednak faktoru zisku a jednak faktoru súťaže v slovenskom systéme povinného zdravotného poistenia.

3.

V rámci tretieho odvolacieho dôvodu Slovenská republika namieta, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri právnej kvalifikácii slovenského systému povinného zdravotného poistenia, čím porušil jednak čl. 107 ods. 1 ZFEÚ a jednak zásadu právnej istoty. Napadnutý rozsudok je nezlučiteľný so skoršou judikatúrou Súdneho dvora k systémom sociálneho zabezpečenia. Konkrétne Všeobecný súd (i) rozhodol opačne, ako Súdny dvor v skorších rozsudkoch v podobných prípadoch, (ii) rozhodol rovnako, ako Súdny dvor v skorších rozsudkoch v odlišných prípadoch a (iii) nerešpektoval základné východisko skoršej judikatúry Súdneho dvora, že kvalifikácia konkrétneho systému sociálneho zabezpečenia sa odvíja od jeho dominantných znakov.

4.

Napokon Slovenská republika v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje viaceré nedostatky, ktoré odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku Súdnym dvorom. Konkrétne platí, že (i) Všeobecný súd niektoré svoje závery a prístupy (navyše kľúčové) vôbec nevysvetlil, že (ii) odôvodnenie napadnutého rozsudku je vo viacerých ohľadoch rozporuplné a Všeobecný súd si v ňom protirečí a že (iii) Všeobecný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nezohľadnil relevantné tvrdenia Komisie a Slovenskej republiky. Tým Všeobecný súd porušil požiadavku odôvodnenia vyplývajúcu z čl. 36 v spojení s čl. 53 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora EÚ.