1.

Právo Únie, predovšetkým zásada právnej istoty, sa má vykladať tak, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd upustil od uplatnenia ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré mu umožňuje napraviť vady nekalej podmienky v zmluve uzavretej medzi predávajúcim alebo poskytovateľom služieb a kupujúcim, keďže toto ustanovenie, ktoré bolo v rozsudku zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito (C-618/10, EU:C:2012:349), vyhlásené za nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nebolo v okamihu uzavretia tejto zmluvy ešte zmenené legislatívnym postupom v súlade s uvedeným rozsudkom.

2.

Zásada právnej istoty sa má vykladať tak, že vnútroštátnemu súdu, ktorý konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 smernice 93/13, neumožňuje napraviť vady obsahu tej podmienky, takže tento súd musí upustiť od uplatnenia tejto podmienky. Články 6 a 7 tejto smernice však nebránia tomu, aby vnútroštátny súd nahradil takú podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, pokiaľ by zmluva o úvere nemohla po odstránení tejto nekalej podmienky naďalej existovať a vyhlásenie zmluvy za neplatnú za celom rozsahu by pre spotrebiteľa malo obzvlášť nepriaznivé dôsledky, čo však musí overiť vnútroštátny súd.