1.

Má sa nariadenie Dublin (1) so zreteľom na odôvodnenia 3, 32 a 39 v spojení s článkami 1, 4, 6, 18, 19 a 47 Charty základných práv Európskej únie vykladať a uplatňovať v tom zmysle, že zásada medzištátnej dôvery je nedeliteľná, takže závažné a systematické porušovanie práva Únie, ktorého sa pred odovzdaním dopúšťa prípadne zodpovedný členský štát voči príslušníkom tretích krajín, ktorí (ešte) nie sú navrátilcami podľa nariadenia Dublin, je absolútnou prekážkou ich odovzdania tomuto členskému štátu?

2.

V prípade zápornej odpovede na prejudiciálnu otázku uvedenú vyššie: Má sa článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin v spojení s článkami 1, 4, 6, 18, 19 a 47 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď zodpovedný členský štát závažným a systematickým spôsobom porušuje právo Únie, odovzdávajúci členský štát nesmie uplatňovať zásadu vzájomnej dôvery, ale musí odstrániť všetky pochybnosti o tom, že žiadateľ sa po jeho odovzdaní dostane do situácie, ktorá odporuje článku 4 Charty základných práv Európskej únie, resp. musí osvedčiť, že sa tak nestane?

3.

Akými dôkazmi môže žiadateľ podložiť svoje tvrdenia o tom, že článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin bráni jeho odovzdaniu, a aká miera dokazovania sa pri tom má uplatniť? Má vydávajúci členský štát vzhľadom na odkazy na acquis práva Únie uvedené v odôvodneniach nariadenia Dublin povinnosť spolupracovať alebo povinnosť ubezpečiť sa, resp. musí v prípade závažného a systematického porušovania základných práv voči príslušníkom tretích krajín zo strany zodpovedného členského štátu vyžadovať individuálne záruky toho, že základné práva žiadateľa budú po jeho odovzdaní (veľmi dôsledne) dodržiavané? Bude odpoveď na túto otázku iná, keď sa žiadateľ nachádza v dôkaznej núdzi, pokiaľ svoje konzistentné a podrobné tvrdenia nemôže doložiť dokumentmi, zatiaľ čo to vzhľadom na druh tvrdení nemožno očakávať?