Makroregionalizácia sveta

Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA

DIPLOMOVÁ PRÁCA

2005 Filip POLONSKÝ

1


PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA UNIVERZITY
KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
KATEDRA REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE, OCHRANY A PLÁNOVANIA KRAJINY

MAKROREGIONALIZÁCIA SVETA

DIPLOMOVÁ PRÁCA

Autor: Bc. Filip Polonský
Školiteľ: RNDr. Karol Kasala, PhD.

Bratislava, 2005

2


Čestne prehlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracoval samostatne, s využitím
informácií získaných z literatúry a prameňov uvedených v zozname a konzultáciami so
školiteľom.

3


OBSAH

OBSAH ............................................................................................................................ 1
Úvod ............................................................................................................................... 5
Zhodnotenie literatúry ................................................................................................... 7
Metodika práce .............................................................................................................. 9
1. REGIONALIZÁCIE SVETA – TEORETICKÁ ČASŤ ...................................................... 11
1.1. Svet a jeho diely ................................................................................................ 11
1. 2 Vymedzenie veľkých regionálnych pojmov ................................................... 14
1.3 Hranice .......................................................................................................... 16
1.4 Súčasný význam regionalizácie ..................................................................... 17
1. 5 Regionalizačné kritériá .................................................................................... 18
1.5.1 Vývoj kritérií ........................................................................................... 18
1.5.2 Regionalizačné kritériá v modernom ponímaní .......................................... 20
1.6 Regionálne typizácie sveta ................................................................................. 25
2. INDIVIDUÁLNA REGIONALIZÁCIA SVETA ............................................................ 30
2.1. Geopolitické členenia sveta ......................................................................... 30
2.2 Ekonomicko-geografické členenia sveta ....................................................... 33
2.3 Kultúrne členenia sveta – úzko chápaná kultúra ........................................ 38
2.4 Široko chápaná kultúra a komplexné členenia............................................ 41
2.5 Špeciálne členenia ........................................................................................ 45
3. VLASTNÁ REGIONALIZÁCIA SVETA ....................................................................... 51
3.1 Stabilita (sila) hraníc makroregiónov ............................................................ 51
3.2 Teoreticko-metodologické východiská regionalizácie .................................. 52
Princípy komplexnej geografickej makroregionalizácie ...................................... 52
3.3 Popis komplexného členenia......................................................................... 54
ZÁVER ........................................................................................................................... 56
SUMMARY .................................................................................................................... 57
Zoznam literatúry ......................................................................................................... 61
ZOZNAM PRÍLOH .......................................................................................................... 67
PRÍLOHY........................................................................................................................ 69

4


ÚVOD

Proces vyčleňovania regiónov, jedna z hlavných metód regionálnej ako aj celej
geografie, je predmetom prác mnohých autorov. V globálnej, resp. subglobálnej
mierke sa najčastejšie operuje so svetadielmi, či kontinentmi bez ohľadu na
rozmiestnenie obyvateľstva, politicko-správne usporiadanie, odlišný vývoj, špecifické
prírodné prostredie, ekonomickú vyspelosť. Fyzická geografia disponuje viacerými
kvalitnými regionalizáciami obsadením každej geografickej subdisciplíny. Počínajúc
Köppenovou klasifikáciou podnebí končiac Bucharovymi (individuálnymi)
zoogeografickými regiónmi majú ujednotenú terminológiu s metodikou a kritériami
vyčleňovania. Všetko sú to však parciálne vymedzovania zemského povrchu bez
zohľadnenia človeka a jeho aktivít (azda okrem členení využitia zeme). Odpoveď by
teda mala priniesť humánna geografia, ktorá sa priamo zaoberá problematikou
ekonomickej, príp. aj kultúrnej geografie. Ako humánno-geografické by sme snáď
mohli označiť niektoré typizácie týkajúce sa ekonomickej vyspelosti krajín, väčšina
týchto prác však vznikla na podnet politicko-geografických procesov, ktorým sa
venuje politická geografia. A keďže najkvalitnejšie práce pochádzajú z rúk
regionálnych geografov, ktorí do problematiky výrazne zapájajú aj fyzicko-
geografickú zložku, možno právom túto problematiku preniesť na pôdu regionálnej a
politickej geografie. V tomto duchu je aj napísaná celá práca.

Našim cieľom bude:
1) posúdenie, príp. kritické zhodnotenie regionalizácií sveta, ktoré
vychádzajú zo štátu ako základnej jednotky členenia, v minulosti
a súčasnosti, s dôrazom na oddelenie typologických od individuálnych
regionalizácií
2) systematizácia a klasifikácia (individuálnych) regionalizácií sveta na základe
kritérií ich vyčlenenia
3) vysvetliť niektoré pojmy a význam vyčleňovania súčasného sveta na veľké
geografické regióny (makroregióny)

5


4) pokúsiť sa o akúsi syntézu porovnateľných členení a znázorniť územný rozsah
najčastejšie vyčleňovaných (makro)regiónov resp. ich hraníc
5) vytvoriť vlastnú koncepciu regionalizácie sveta na základe čo
najkomplexnejších kritérií a jeho rozčlenenia na makroregióny
s rešpektovaním relatívne platných modelov rozdelenia sveta založených na
podobných kritériách.

V konečnom dôsledku môže naše členenie poslúžiť ako návrh regionalizácie sveta na
edukačné účely najmä pre vysoké, ale i stredné školy.

6


ZHODNOTENIE LITERATÚRY

Neoceniteľnými zdrojmi boli všetky dostupné diela súčasnej regionálnej geografie
sveta amerických autorov: J. Cole, H. de Blij - P. O. Muller, M. Bradshaw, J. W. Morris
et al. Najviac oceňujeme rozsiahlu učebnicu Geography: Regions and Concepts od H.
J. de Blija – P. O. Mullera (1988 a 2004), kde autori charakterizujú jednotlivé realms,
resp. oblasti, alebo ríše sveta, pričom dávajú dôraz aj na historické súvislosti a
problematiku rozoberajú do hĺbky. Vynikajúcim prvkom sú farebné fotografie,
obrázky, mapky a grafy, ktoré umožňujú reálnu predstavu o každej ríši. Text ešte
dopĺňajú pravidelnými dvoj-, či trojstranovými vsuvkami o parciálnych disciplínách
geografie (kultúrna, politická, medicínska a i.) a jej metódach (modelovanie, tvorba
máp). Nedostatky vidíme v nedostatočnom popise postupu regionalizácie, chýbajú
najmä konkrétne indikátory a detailnejšie rozpracované princípy vyčleňovania.
J. Cole (1996) síce taktiež nepodáva presný postup regionalizácie, stanovil
však niekoľko princípov a kritérií na vedeckej úrovni. Jeho dielo Geography of Major
World Regions neoplýva farbou ani fotografiami, je však vyzbrojené množstvom
čiernobielych mapiek, tabuliek a grafov, ktoré často obsahujú prehľady rôznych
ukazovateľov o hlavných svetových regiónoch a umožňujú ich komparáciu, na čom je
aj celé dielo založené. Cole nevyznáva pravidlo „čo kapitola, to (makro)región“ -
zaujímavé je porovnanie Kanady a Austrálie v jednej a krajín strednej Európy
so štátmi vtedajšej Európskej únie v druhej kapitole. Autor sa sám nezhoduje
v otázke pobaltských krajín, a teda rozsahu regiónu strednej Európy.
M. Bradshaw (1997) vytvoril podobne ako De Blij – Muller farebné
a prehľadné dielo A World Regional Geography. Jeho popis regionalizácie je ale veľmi
nedostatočný. Jedinú informáciu, ktorú podáva je, že bola vytvorená na základe
štyroch znakov v stanovenom poradí.
W. J. Morris spolu s autorským kolektívom zostavili dielo World Geography
(1975), kde každý autor zodpovedal za svoju kapitolu zameranú na jeden z 15
svetových regiónov. Z tohto dôvodu je dielo bohaté aj na subregionálne členenia, no
výrazným nedostatkom je ich subjektívne posudzovanie a vymedzenie na základe
odlišných kritérií.

7


Vynikajúcou a aktuálnou publikáciou je Politická geografia a geopolitika od
Ištoka (2003), z ktorej sme čerpali množstvo cenných informácií o členeniach rôznych
autorov politickej geografie a geopolitiky od začiatku 20. storočia po súčasnosť. Na
stranách 245 – 249 sa venuje priamo individuálnej regionalizácii sveta, čo dopĺňa
niekoľko mapiek s vyčlenenými (makro)regiónmi. Okrem toho sa zaoberá aj
problematikou hraníc a rozličnými typológiami štátov.
Střet civilizací od Huntingtona (2001) bol vynikajúcim sprievodcom pre
kultúrne – civilizačné členenie sveta zo širokého geopolitického (a geostrategického)
hľadiska. Nedostatky vidíme len pri samotnom členení. Podrobnejšie rozoberáme
jednotlivých autorov v 2. kapitole.

8


METODIKA PRÁCE

Ako hlavné metódy výskumu sme v prvom rade použili analýzu textov prác
vyčleňovania sveta neskôr uvedených autorov. Dôležité bolo zozbierať čo najväčšie
množstvo publikácií a článkov venujúcich sa členeniu sveta. Pravdepodobne ani nie
je možné zozbierať v relatívne krátkom časovom úseku všetky, napriek tomu by naša
databáza mala byť na zhodnotenie dostatočná. Pri vlastnom výskume vymedzovania
na (makro)regióny bol dôležitý zber, optimálny výber, spracovanie a analýza
štatistických dát za jednotlivé štáty, príp. oblasti sveta. Údaje sa najskôr týkali
kvalitatívnych charakteristík religióznej, jazykovej, etnickej, príp. aj rasovej štruktúry
obyvateľstva (absolútne aj relatívne hodnoty), ale aj ekonomických či iných
kvantitatívnych znakov ako HDP PPP (hrubý domáci produkt podľa parity kúpnej sily
na 1 obyv.), HDI (index ľudského rozvoja, pozri 1. kapitolu), hlavní ekonomickí
partneri (zahraničné styky, export, import), členstvo v integračných zoskupeniach
a podobne. Po vytvorení viacerých typizačných máp a schém nasledovala ich syntéza,
a to hlavne prostredníctvom spojenia metódy superpozície s metódou vedúceho
faktora a práve tu začal prebiehať už proces regionalizácie. K tomu neskôr pristúpila
konfrontácia s inými aktuálnymi členeniami s čo najkomplexnejšími kritériami, pred
ktorou bolo dôležité vypracovať štúdiu problematiky „sily hraníc“ (makro)regiónov.
Pri „stabilite hraníc“ a rozsahu regiónov sveta sme využili kartografickú metódu
„nabaľovania hraníc“ vymedzených rôznymi autormi s hrúbkovým odstupňovaním
(hranice na súši sú vyjadrené plnou, morské prerušovanou líniou). Nasledovalo
vymedzenie, resp. identifikácia problémových jednotiek, teda štátov s nejasnou
príslušnosťou spravidla na pomedzí dvoch alebo viacerých tradične vyčleňovaných
(makro)regiónov, kde ako riešenie poslúžilo detailnejšie subjektívne hodnotenie.
Podrobnejšie informácie o metodike vlastnej regionalizácie sveta sú uvedené v 3.
kapitole.

Pri kartografickej interpretácii bola nutná vhodná voľba kartografickej projekcie,
ktorá by čo najvernejšie zobrazovala územnú veľkosť vymedzovaných jednotiek
a zároveň nepôsobila výrazné skreslenia v uhloch. Za najideálnejšie sme zvolili

9


Robinsonovo zobrazenie, v ktorom sme skonštruovali všetky mapy uvedené
v prílohách.
Pre zjednodušenú orientáciu sme názvy členení, ktoré boli vytvorené na
základe podobných kritérií označili jednotnou farbou, čo korešponduje s rozčlenením
druhej kapitoly; geopolitické členenia majú oranžový nápis, ekonomické modrý,
kultúrne civilizačné svetlozelený, ostatné kultúrne zelený a špeciálne a iné členenia
modrofialový nápis.
Makroregióny sú v mapách farebne odlíšené, ich hranice tvoria
administratívne hranice štátov na súši označené čiernou neprerušovanou líniou
rovnakej hrúbky (v prípade hierarchického členenia je pre lepšiu prehľadnosť
znázornená hrubšia a tenšia línia). Ak hranica prebiehala po súši inak, napr. po
fyzickogeografickej bariére (špeciálne členenia), znázornili sme ju sivou farbou.
Vzhľadom k mierke nebolo dôležité vyznačovať morské hranice (prerušovaná línia)
s výnimkou mapy 1 (kontinenty a svetadiely). V mapách 38 a 39 (sila, resp. stabilita
hraníc) sme pre lepšiu prehľadnosť označili aj morské aj terestrické hranice zhodne
neprerušovanou líniou, ktorej hrúbka predstavuje silu hranice, resp, počet autorov,
ktorí ju tadiaľ viedli.

Dôležité je vyjadriť sa aj k používaniu termínov. Pri uvádzaní kultúrnych členení na
civilizácie bolo dôležité uprieť pozornosť na religiozitu a s tým spojené správne
pojmy, v slovenčine nesprávne zakorenené. Práve preto pre budhizmus používame
termín „buddhizmus“, resp. adjektívum „buddhistické“ namiesto „budhistické“.
Čo sa týka ostatných členení a názvov jednotlivých svetových
(makro)regiónov, všeobecne (napr. médiami) označované pojmy rôznych oblastí
sveta, ak sa začínajú adjektívom, označujeme malým písmenom, na rozdiel od
rovnomenných vyčlenených konkrétnym autorom prostredníctvom ním
definovaných kritérií a rozsahom. Tie označujeme veľkým písmenom a kurzívou, teda
„juhovýchodná Ázia“ verzus „Juhovýchodná Ázia“. Veľkosť začiatočného písmena
neplatí pri názvoch uvedených v slovníkoch slovenského jazyka, napr. Blízky, Stredný,
či Ďaleký východ, Stredná Ázia, Oceánia a podobne (pozri napr. Pravidlá slovenského
pravopisu).

10


1. REGIONALIZÁCIE SVETA – TEORETICKÁ ČASŤ
1.1. SVET A JEHO DIELY

Problematika členenia sveta na súvislé (makro)regióny či veľké svetové regióny
v modernom ponímaní začína byť aktuálna približne v polovici
20. storočia, keď vo svete prebiehali viaceré veľké zmeny. Jednak to bol vznik dvoch
ideologicky a ekonomicky odlišných blokov - kapitalistického a socialistického, jednak
mnohé kolónie bývalých západných mocností sa osamostatňovali a zbavovali sa
záväzkov voči nim. Mapa sveta sa rapídne zmenila.
Dovtedy boli uvádzané a presadzované ako najvyššie taxonomické jednotky
kontinenty, resp. svetadiely a oceány. Známe je jednoduché členenie na šesť fyzicko-
geografických kontinentov, t. j. Severná Amerika, Južná Amerika, Austrália,
Antarktída, Eurázia, Afrika, definovaných ako najväčšie časti súše, ktoré tvoria veľké
zemské kryhy (Tolmáči et al. 1996) a šesť svetadielov, definovaných ako „pevniny s
vlastným historicko-geografickým vývojom“ (Činčura et al. 1983): Amerika, Európa,
Ázia, Afrika, Austrália, príp. aj Antarktída (Tolmáči 1996). Takéto členenie nie je vždy
presne a rovnako stanovené, môže ísť aj o kombináciu svetadielov s kontinentmi pod
hlavičkou jedného z nich. Kontinenty sú vymedzené striktne fyzickogeograficky,
Severnú Ameriku od Južnej zvyčajne oddeľuje Panamská šija (Panamský prieplav) a
prieliv medzi ostrovmi Trinidad a Granada. Afriku od Eurázie oddeľuje Suezská šija
(Suezský prieplav), Euráziu od Austrálie „Wallaceova línia“ (prebiehajúca medzi
ostrovmi Moluky v Moluckom a Bandskom mori na západ od ostrova Sulawesi v
Indonézii), príp. medzi Novou Guineou a Molukami (mapa 1).
Hranice medzi svetadielmi a ich stanovenie je komplikovanejšie: Ameriku, ak
býva rozdelená na Severnú a Južnú, oddeľujú hranice medzi Kolumbiou a Panamou,
príp. Panamský prieplav. Ostrovy Trinidad a Tobago bývajú častejšie pričleňované k
Severnej Amerike. Inak sú súčasťou Strednej Ameriky, ktorá je pre malý rozsah a
celkovej disproporčnosť oproti ostatným svetadielom pričleňovaná k Latinskej
Amerike, ktorá v tomto prípade, so skresanou Severnou Amerikou (USA, Kanada
a Grónsko) a Austráliou (a Oceániou), predstavuje jediný makroregión vymedzený na
základe aj iných ako fyzickogeografických kritérií (spoločnej kultúry, vyspelosti,

11


historického vývoja a pod.). Medzi Afrikou a Áziou osciluje iba polostrov Sinaj
a ostrov Sokotra (administratívna súčasť Jemenu ležiaca pri afrických brehoch).
Hraníc medzi Európou a Áziou je viacero a môžu sa kombinovať (pozri mapa 1).
Najčastejšie prebieha zo severu pohorím Ural a riekou Ural ústiacou do Kaspického
mora, pokračuje pozdĺž jeho pobrežia a cez pohorie Kaukaz (Geografía y atlas
H.M.E.), príp. južnými svahmi Kaukazu až po Apšeronský (Apšeronskij) polostrov pri
Baku (Bakü) v Azerbajdžane (World Almanac and Book of Facts 2002). V iných prácach,
najmä sovietskych geografov, euro-ázijskú hranicu tvorí horstvo Uralu, kazašské
pohorie Mugodžary, rieka Emba, nasleduje pobrežie Kaspického mora a Kumo –
Manyčská (resp. Kumsko-Manyčská) zníženina, čo je zníženina riek Kuma a Manyč
medzi Kaspickým a Azovským morom – Malý atlas sveta 1960, Farkaš 1997). Otázne
pritom ostáva, či by mala hranica viesť hrebeňom, alebo po východných úpätiach
pohoria Ural. Kombinovaná hranica vznikne, ak vedie pohorím a riekou Ural a Kumo-
Manyčskou zníženinou (Bičík 1983 podľa Zaťková 1994). Juhovýchodná riečna
hranica (Ural, Emba) býva v atlasoch aj učebniciach často nahradzovaná politickými
(administratívnymi) hranicami Kazachstanu, južnú hranicu potom tvoria severné
hranice Gruzínska a Azerbajdžanu (v podstate totožné s hrebeňmi Kaukazu).
Takto rozdelený svet s vyčlenenou Latinskou Amerikou je prezentovaný
najčastejšie v učebniciach geografie, atlasoch a je podkladom pre rôzne štatistické
členenia (OSN a pod.), podrobnejšie pozri podkapitolu 2.5.1. Je postačujúce na
vyučovanie žiakov nižších ročníkov v základných školách, na základnú orientáciu a
percepciu. Frekvencia používania pri výučbe vo vyšších ročníkoch a v inej bežnej praxi
je až zarážajúca. Dôvody sú však veľmi jednoduché – na mape sveta sú kontinenty na
prvý pohľad jednoducho identifikovateľné a spája ich osobitný geologický vývoj a
prírodné podmienky, čiastočne aj vývoj osídlenia Európanmi (Amerika, Austrália).
V skutočnosti sú však kontinenty (svetadiely) vnútorne značne diferencované, a to
ako z hľadiska prírodných, tak z historických, ekonomických, sociálnych a politicko-
geografických pomerov. Navyše členenie na svetadiely nerešpektuje administratívne
hranice, najvýraznejšie to je v prípade Ruska. Práve preto sa mnohí autori snažia svet
rozdeliť na o niečo menšie, exaktnejšie vymedzené celky. Tie bývajú najčastejšie
označované ako veľké, či hlavné regióny sveta - Major World Regions (Cole,
Bradshaw) v anglosaskej literatúre, príp. makroregióny (v česko-slovenskej literatúre

12


– Häufler, Baar, Wokoun, Bičík, Bašovský – Lauko, Matoušek, Hampl a iní),
supraregióny (pozri Baar 2002), veľké sociálne regióny (pozri Bašovský – Lauko 1990),
príp. panregióny (Haushofer, Coudenhove-Calergi), megaregióny (pozri Baar 2002),
ríše (De Blij – Muller 1988, 2004) alebo jednoducho regióny (v širšom zmysle slova)
samostatne alebo s predponou kultúrne (Kulturerdteile, culture regions), socio-
geografické, socio-ekonomické (Leszczycki) a podobne.
Mnohí autori sa zhodujú na tom, že regionalizácia sveta má byť jednoduchá
(Bašovský - Lauko 1990). Realita je o niečo zložitejšia. Členenie sveta do súvislých
areálov vyžaduje skúmanie mnohých spoločných atribútov jednotlivých
taxonomických jednotiek, ktoré spájame do vyšších jednotiek (metóda indukcie),
alebo delíme z väčších celkov na menšie (metóda dedukcie). Základnou jednotkou
nami rozoberanej regionalizácie sú štáty, nazývané aj základné regióny, alebo
mezoregióny. Štáty možno na medzistupni grupovať do subregiónov a tie potom do
makroregiónov. Pojem subregión sa teda vzťahuje na menšiu jednotku, ako je
makroregión (hlavný svetový región), resp. región, to vyjadruje predpona sub - (napr.
kontinent – subkontinent). Ak je ako región definované menšie územie, napr.
Slovensko, subregiónom možno označiť jednu jeho časť, napr. východné Slovensko.
Pre rozsiahlosť problematiky a veľkú mierku však subregióny a ich vymedzovanie nie
sú záujmom tejto práce.
Keďže niektoré štáty svojou rozlohou a (alebo) počtom obyvateľov prevyšujú
rámec základných regiónov, či subregiónov, samy bývajú považované za veľké
svetové regióny (makroregióny). V týchto krajinách bývajú niekedy za základné
jednotky považované ich ekonomické časti a celky (De Blij – Muller 1988)
označované ako (ekonomické) regióny (v užšom slova zmysle), oblasti či rajóny (v
sovietskej literatúre), príp. ekonomické pásy (ang. „belt“, napr. kukuričné pásmo
Corn Belt v USA). Takými štátmi môžu byť napr. USA, Kanada, Ruská federácia, Čína,
India, Austrália. Ak nie sú zaradené do makroregiónov, často sa stretávame s ich
subregionálnym statusom. V takom prípade sa rajóny či ekonomické regióny
dostávajú do pozície mezoregiónov (predtým boli považované za subregióny). Na
subregionálnej úrovni sa stretávame aj s inými štátnymi útvarmi, ako sú Brazília,
Mexiko, Kazachstan, Argentína, Kuba, Nový Zéland a podobne.

13


1. 2 VYMEDZENIE VEĽKÝCH REGIONÁLNYCH POJMOV

Ide o stanovenie základných pojmov používaných na označenie súvislých
individuálnych regiónov ako vo vedeckej, tak aj v bežnej praxi.
Pojem Blízky východ pôvodne označoval kraje juhovýchodnej Európy
a východného Stredomoria, Levantu, teda priľahlú časť Tureckej (Osmanskej) ríše. Tá
najčastejšie zahŕňala Sýriu, Palestínu, Egypt a dnešné Turecko. Neskôr bol
v anglosaskej literatúre pre oblasť takto vymedzeného Blízkeho východu (okrem
juhovýchodnej Európy), arabského polostrova, Iránu a Afganistanu zavedený pojem
Stredný východ (Middle East, Moyen Orient). Od Palestíny po Sýriu a Turecko, sem
patrí aj Cyprus, Egypt, či Libanon. Americká literatúra rozšírila pojem Blízky východ od
Maroka a Somálska až po Afganistan (Webster 1969 podľa Lidé a země 1979), resp.
Stredný východ od Mauretánie a Sudánu po Afganistan (Morris 1972). Nemecký
autor A. Kolb roku 1962 územie rovnakého rozsahu pomenoval ako Orient, Newig ho
ešte upravil a rozšíril o Strednú Áziu (2001). V niektorých dielach sa možno stretnúť s
logickým rozdelením Ázie na Blízky (najčastejšie vyčleňovaný Stredný východ),
Stredný (Indický subkontinent) a Ďaleký východ s kontinuálnym prechodom od
Turecka až po Japonsko (Janka – Mištera 1967). Najoptimálnejším variantom
Stredného východu sa nám javí ten najpoužívanejší, a to od Egypta po Irán a od
Turecka po juh Arabského polostrova. Takéto vymedzenie je vhodné na účely
spravodajstva (najmä západného), nie však na štúdium regionálnej geografie.
Monzúnová Ázia zahŕňa štáty bežne vyčleňovanej južnej, juhovýchodnej
a východnej Ázie – uvádza Murphey et al. (1971), Fisher (1989), Hudman a Jackson
(1990). Pojem Angloamerika zahŕňa anglicky hovoriacu časť svetadielu Ameriky.
Často sa argumentuje tým, že je nepresný vzhľadom na rozličné menšiny od
frankofónnych Kanaďanov (Quebečanov) a Inuitov (Eskimákov) po španielsky
hovoriacich obyvateľov na juhu USA. Preto vhodnejší sa javí termín Severná Amerika,
chápaný bez svojho južného kontinentálneho výbežku. Alternatívne možno použiť
jednoduchý termín „USA a Kanada“, vtedy však nemôže byť pričlenené Grónsko,
pretože by nastala väčšia disproporcia v kontinentálnom členení a aj názov by bol
príliš dlhý.

14


Oddelenie Strednej Ameriky (od kontinentu Severnej Ameriky) je opodstatnené
vzhľadom na odlišnú ekonomickú úroveň, etnickú, čiastočne aj religióznu štruktúru
obyvateľstva, ktoré sú blízke Južnej Amerike. Z tohto dôvodu s ňou býva tento región
často spájaný do tzv. Latinskej Ameriky. Tento pojem je o niečo vhodnejší než
spomínaná Angloamerika, keďže jazykovo (v zmysle úradných jazykov) nie je
homogénny región, o čom svedčia anglicky, francúzsky a holandsky hovoriace štáty a
ostrovy v (pri) Karibskom mori, no najmä indiánske kmene a ich početné jazyky.
Riešenie často poskytuje širší názov Latinská Amerika a Karibská oblasť (alebo
Karibik).
Sahel zahŕňa štáty v tranzitnej zóne medzi prevažne arabským moslimským a
africkým bantuským moslimským, animisticko-kresťanským obyvateľstvom na
hraniciach Sahary (resp. aj Núbijskej púšte) a tropickými dažďovými lesmi a savanami
tropickej Afriky. Toto územie je charakteristické častými hladomormi
a dezertifikáciou. Pod pojmom tropická či subsaharská Afrika sa najčastejšie rozumie
nearabská Afrika na juh od Sahary, v niektorých prípadoch bez Juhoafrickej republiky
(únie).

Pacifický región, Pacifik či Oceánia býva často oddeľovaná od Austrálie ako ostrovný
región (v protiklade s austrálskym kontinentom), do ktorého býva často zaradený aj
Nový Zéland. Veľmi známe je fyzickogeografické rozdelenie na Mikronéziu,
Melanéziu a Polynéziu známe už zo školských lavíc, proti ktorému azda nie sú
výrazné námietky, samozrejme, v subregionálnej mierke. Iné pojmy, s ktorými sa
stretneme neskôr v individuálnych regionalizáciách v 2. kapitole, napríklad severná,
východná, západná Afrika, juhozápadná, západná, južná Ázia, východná či západná
Európa sa vzťahujú ku geografickej polohe v rámci alebo na rozhraní kontinentov, sú
teda presne určené, vedeckejšie a vymedzované rôzne s makroregionálnym, príp.
len subregionálnym postavením.

15


1.3 HRANICE

Za najdôležitejšie hranice pri regionalizácii sveta sú považované administratívne
hranice suverénnych štátov, ktoré sú právne fixované a v teréne označené a
zabezpečené. Ak nespĺňajú všetky tieto požiadavky, slúžia aspoň na vymedzenie
územia na štatistické účely. Napriek tomu sa v určitých prípadoch stretávame aj
s inými ako štátnymi, príp. inými právne fixovanými hranicami. Tieto hranice buď
rozdeľujú ekumenu a anekumenu (Häufler 1987, Phillbrick 1967), alebo ohraničujú
výrazné fyzickogeografické štruktúry (Phillbrick 1967). (Makro)regióny takto
vyčlenené však nemajú reálnu štatistickú bázu. Obaja autori uvažujú aj o morských
hraniciach (Häufler, Phillbrick). Tie však v týchto mierkach nie sú dôležité, preto
navrhujeme zaoberať sa touto problematikou na subregionálnej úrovni, kde aj rôzne
spory medzi štátmi pramenia z vytýčenia morských hraníc. Pravdepodobne z
podobných dôvodov (mierka) sme sa nestretli s priestorovým vymedzením, t. z.
hornou (vzdušnou) a dolnou hranicou štátu (regiónu). Špecifickým typom hranice sú
prechodné pásy znázorňujúce tranzitnú (prechodnú) zónu, územie s nejednoznačnou
príslušnosťou k jednému alebo druhému regiónu, vymedzenie ktorého nerešpektuje
hranice suverénnych štátov. Tranzitné zóny (regióny) vo svojich prácach použili De
Blij – Muller (hoci pri analýze vychádzali z členenia podľa administratívnych hraníc
týchto štátov), M. Puchovský (v podobe zón tlaku a napätia), Benhart – Scull použili
prechodný región ohraničený administratívnymi hranicami štátov Sahelu.
Podrobnejšie sa problematikou hraníc a ich klasifikáciou zaoberá viacero autorov
politickej geografie, z najvýznamnejších spomeňme Hartshorna (podľa De Blij –
Mullera 1988, 2004), Ištoka (2003).

16


1.4 SÚČASNÝ VÝZNAM REGIONALIZÁCIE

„Delimitácia sveta na sociálno-ekonomické makroregióny je dôležitou súčasťou
poznania a štúdia globálnych procesov“ (Ivanička 1983). Význam regionalizácie sveta
z pohľadu geopolitiky podáva aj E. O. Czempiel (1992). Podľa neho „rozdelenie sveta
je jednou z troch dominantných vývojových tendencií súčasného svetového
politického systému, popri demokratizácii a ekonomizácii“ (súčasť globalizácie?,
pozn. autora). Zároveň poukazuje na to, že v každom z týchto regiónov budú
dominovať regionálne mocnosti, ktorých úlohou bude ich stabilizácia (podobné tézy
vyslovili aj Cohen a Huntington).
O potrebe regionalizácie sveta poukazujú aj regionálne pôsobenia rôznych inštitúcií,
ide najmä o OSN – WTO, ECOSOC a podobne, ako aj špecifické DVD regióny a iné
(podrobnejšie o týchto členeniach pojednávame v kapitole 2.5). „Štúdium regiónov
sveta prináša možnosti hodnotenia potenciálnych vplyvov na miesta na štáte
založeného politického poriadku, expandujúceho svetového ekonomického systému,
zrážku kultúr a tlak na životné prostredie“ (Bradshaw 2002, s. 13).

17


1. 5 REGIONALIZAČNÉ KRITÉRIÁ

1.5.1 Vývoj kritérií

S problematikou členenia regiónov či veľkých (hlavných) regiónov Zeme sa na
mnohých miestach stretávame už v histórii. Starí Gréci na svojich obchodných
cestách objavili mnohé miesta Európy, Ázie a Afriky a poznali aj existenciu Indie,
ktorej časť (Pandžáb) podrobnejšie preskúmal Alexander Veľký. Na mapách
znázorňovali rozsiahle územia, ktoré nereprezentovali politické útvary, ale oblasti so
špecifickými prírodnými a kultúrnymi charakteristikami a zložkami. Z tohto pohľadu
možno uvažovať o prvých (makro)regiónoch: Europa (Európa), Ázia (Malá Ázia s
Egyptom, Arábiou a Perziou), Transoxiana (územia medzi riekami Amu Darja a Syr
Darja), Sarmatia (Skýtia), Libya (územie severnej, príp. celej Afriky), príp. aj Etiópia
(vnútrozemie Afriky), India a v niektorých prípadoch Čína. Zaujímavosťou boli
„Eratosthénove sfragidy“, celky nezávislé od politicky premenlivých útvarov, ktoré
znázornil vo svojej mape sveta: I. India, II. Ariané, III. Mezo-potámia a IV. Arábia so
Sýriou. Keďže iné oblasti sveta Gréci ani Rimania nepoznali, začali sa intuitívne
zaoberať myšlienkami existencie iných kontinentov. Takou prácou je členenie Kratéta
(zhotoviteľa prvého glóbusu). Rozdeľuje svet, aj keď čisto hypoteticky, na našu
Oikumené (ekumenu) a oikumeny Perioikov, Antipodov a Antioikov. Zároveň mnohí
autori zaznávali myšlienku, že miesta okolo severného a južného pólu sú trvalo
zamrznuté a naopak regióny v okolí rovníka tvoria tzv. Spálené pásmo. Dôležité je
upozorniť na to, že antickí učenci sa nezaoberali regionalizáciou sveta ako takou.
V ich prácach však vystupujú oblasti, ktoré boli vo všeobecnom ponímaní ľudí známe
a pre ich veľkosť ich môžeme považovať za prvé (percepčné) makroregióny. Už
v tomto období sa však sformovalo členenie na 3 kontinenty (Európa, Ázia a Afrika).
V kresťanskom stredoveku sa všetci učenci podriaďovali mylnému
považovaniu sveta za plochu a znázorňovali ho často v podobe disku s centrom v
Jeruzaleme (Palestíne), ktorý obklopujú 3 kontinenty Európa, Afrika a Ázia. Keďže iné
kontinenty nepoznali a vnútorným členením spomínaných troch sa nezaoberali,
považovali takéto členenie sveta za dostačujúce.

18


Arabi a moslimovia v stredoveku ovládali v najväčšom rozmachu rozsiahle územia od
Maroka po Indonéziu a od Churásánu (Stredná Ázia) po Mozambik. Cestovatelia
prinášali správy aj o svojich cestách po Európe, vnútrozemskej Afrike, Indii
(pravdepodobne prenikli aj do Číny - Ibn Battúta) a v neskorších obdobiach začali
obchodovať s indonézskymi národmi. Svoj územný rozmach chápali taktiež ako
územie troch kontinentov, no dôležitejšie bolo chápanie jednej časti sveta ako Dár
al-Islám (Svet, doslovne Dom islamu), obklopenej druhou barbarskou časťou Dár al-
Harb (Svet vojny). Podobne ako kresťania považovali za stred sveta svoje sväté mesto
Mekku.

Väčšie zmeny priniesla éra veľkých geografických objavov, keď boli postupne
objavované a dobývané oblasti ako Amerika, ostrovy východnej a juhovýchodnej
Ázie, Austrália, Oceánia, Antarktída, Grónsko a Arktické oblasti. Jednu z prvých
regionalizácií sveta modernej geografie podáva B. Varenius vo svojom diele
Geographia generalis, kde vyčleňuje 4 fyzickogeografické celky: I. Starý svet –
Európa, Ázia a Afrika, II. Nový svet, teda Amerika, III. Severné polárne kraje a IV.
Južná zem, alebo Magellanica – Austrália a Antarktída (Horák et al. 1968, s. 104).
Schenckova mapa z roku 1706 (Allen 1994) znázorňuje rozdelenie sveta na svetadiely
Európu, Afriku (zelenou farbou), Ameriku (žltou), Áziu a Nové Holandsko (Austrália,
obe červenou farbou). V tomto období teda jasne dominovali fyzickogeografické
kritériá bez zreteľu na odlišné kultúrne a politické systémy v rámci nich.
Počas nasledujúcej doby, éry kolonializmu sa ruka v ruke so vznikom
geopolitiky (Ratzel, Kjellén, pozri napr. Ištok 2003, Krejčí 1997) dostávajú do popredia
geopolitické členenia, reagujúce na nové usporiadanie sveta ovládaného niekoľkými
mocnosťami. Okrem toho sa mnohí zaoberajú myšlienkami geostratégie a možnosti
ovládnutia sveta (Mackinder, Spykman, Cohen). Tieto členenia nabrali na význame
počas bipolárneho usporiadania sveta a mocenského boja dvoch superveľmocí
o nadvládu, resp. držanie pozícií (americkú „politika zadržiavania“).
Ešte v čase kolonializmu za najväčšieho rozmachu kapitalistickej ekonomiky
v dejinách (20. roky 20. storočia) vznikajú prvé klasifikácie štátov podľa veľkosti
kapitálu a podielu na trhu (napr. Dix, Štůla). Pri polarizácii na kapitalistickú a
socialistickú sústavu a „neutrálne štáty“ sa do popredia dostávajú politické, pre

19


značnú diferenciáciu v každej sústave aj ekonomické kritériá vyspelosti.
Z jednotlivých klasifikácií (Baranskij) sa postupne stávajú zložité dynamické
regionalizácie (Boesch) vedúce k regionalizáciám pod hlavičkou ekonomických kritérií
v zmysle rozvoja (development) s výrazným kultúrnym podtextom. Kultúrne kritériá
sa prejavujú ako mimoriadne vhodné na pochopenie diferenciácií najmä
rozvojového, príp. socialistického sveta. Kultúra bola najskôr, paradoxne, chápaná
veľmi široko aj s politickým usporiadaním (prípad Nemecka, Kórey a pod.), až po
páde socialistického bloku a bipolarity nadobúda význam úzko chápaná kultúra na
základe náboženstva, jazyka a pod. v podobe niekoľkých civilizácií (Huntington,
Galtung). Zmena pohľadov na svet je najviac citeľná na pôde geopolitiky, odkiaľ
práve pochádzajú civilizačné členenia, ale aj mnohé iné prúdy mono-, alebo
unipolaristov, multipolaristov a realistov, ale aj „anarchistov“. V oblasti ostatných,
najmä regionálno-geografických členení (založených najmä na široko chápanej
kultúre) nenastávajú také výrazné zmeny, no nastáva regionálny posun (Nemecko,
stredná Európa, Kórea, Japonsko, príp. Stredná Ázia a Kaukaz), keď sa upúšťa od
politických a dáva sa väčší akcent na kultúrne kritériá. V nasledujúcej kapitole
zhodnotíme čo najväčšie množstvo použitých regionalizačných kritérií spolu s ich
klasifikáciou a systematickým zaradením.

1.5.2 Regionalizačné kritériá v modernom ponímaní

„Rozdeliť svet na relatívne homogénne regióny skĺbením všetkých prírodných,
ekonomických, politických, demografických, historických a iných faktorov s
rešpektovaním súčasných administratívnych pomerov, ktoré vytvárajú z každého
štátu samostatný ekonomický systém, je vždy zložitá a diskutabilná úloha“ (Baar –
Šindler 1988, s. 202). Ako sme už spomenuli, politické a hospodárske zmeny
determinovali použitie rôznych regionalizačných kritérií, resp. ich špecifických skupín
charakteristických pre jednotlivé obdobia.

20


Skupiny kritérií:
- fyzickogeografické kritériá
- kultúra a s tým súvisiace religiózne, národnostné či jazykové zloženie
- ekonomická vyspelosť a jej ukazovatele
- ekonomické vzťahy a väzby so susednými krajinami (rôzne, od výroby a
HDP po dopravnú infraštruktúru a od sociálnej zadlženosti po rast
ekonomiky)
- pozícia v integračných zoskupeniach
- sociálne a demografické ukazovatele
- politické zriadenie
- historicko-geografické kritériá
- geopolitické a geokultúrne kritériá
- iné, špeciálne kritériá

Fyzickogeografická zložka je, ako sme už uviedli reprezentovaná rozmiestnením
pevninskej a oceánickej masy so základným členením na kontinenty a ostrovy.
V mnohých prípadoch fyzická geografia, najmä reliéf, príp. aj vegetačná pokrývka
podmienili rozmiestnenie obyvateľstva a vytvorili takto prírodne ohraničené regióny
s ostrejším (Indický subkontinent) alebo pozvoľným prechodom (Sahara a
subsaharská Afrika). Výrazne podmienené fyzickogeografickou zložkou je členenie od
R. Murpheyho (1971).

Kultúrny aspekt začína byť významný už v polovici 20. st., hoci pohľady na kultúru, jej
pojem a definíciu sa výrazne líšili. Tento problém je síce záujmom antropológie
a iných vedných odborov, no z priestorového aspektu musí byť záujmom kultúrnej
geografie, ktorá je najmä v anglosaskej literatúre súčasťou regionálnej geografie
(Haggett 1972). Pojem kultúra možno chápať rôzne. Kultúrne členenia môžeme
podľa použitých kritérií rozdeliť na úzko a široko chápané.
Úzko chápaná kultúra súvisí bezprostredne s religióznou, prípadne etnickou
a jazykovou štruktúrou štátov, príp. skupín národov. Na tejto báze boli vyčlenené
kultúrno-civilizačné regióny, civilizačné sféry a civilizácie sveta (napr. Huntington
2001, Baar 2002). „Kultúra je spoločnou témou prakticky každej definície civilizácie“

21


(Huntington 2001). „Civilizácia je najvyšším kultúrnym zoskupením ľudí. Je to tá
najvšeobecnejšie rovina ľuďmi zdieľanej kultúrnej identity, pokiaľ pominieme rovinu,
ktorá ľudí odlišuje od iných živočíšnych druhov. Civilizácie sa definujú spoločnými
prvkami, jazykom, dejinami, náboženstvom, zvykmi, inštitúciami a subjektívnym
stotožnením jednotlivých indivíduí“ (s. 34 – 35).
Druhý typ zahŕňa napr. „Kultúrne elementy späté so sociálnou organizáciou
spoločnosti, s technológiou, jazykom a biologickými osobitosťami danej populácie“
(Haggett 1975, s. 242). De Blij a Muller (1988) pod kultúrou chápu „prevládajúci štýl
obliekania, architektúru budov, vzhľad polí a fariem a systémy vzdelávania, vlády a
práva. Kultúra je vše zahrňujúci termín (pojem), ktorý obsahuje nielen mozaiku
životných štýlov, ale aj prevládajúcich hodnôt a viery“. Každý autor si pod širším
chápaním kultúry predstavuje niečo iné, kultúrne členenia uvádzame v kapitole 2.4.
V prípade hodnotenia ekonomických kritérií a rozvinutosti krajín sa zvykne
používať veľmi široká škála ukazovateľov a ich kombinácie. V súčasnosti
najznámejším a pravdepodobne aj najvýznamnejším indikátorom je HDP (hrubý
domáci produkt), resp. HDP PPP (HDP podľa parity kúpnej sily), príp. HNP (hrubý
národný produkt), ktorý by mal vyjadrovať kvalitu života v danej krajine. Z tohto
dôvodu sa uvádza s prepočítaním na jedného obyvateľa v absolútnych hodnotách.
Human Development Report sa snaží o objektívnejší ukazovateľ, než je HDP. Je ním
Index ľudského rozvoja (Human Development Index), HDI (na 1 obyv.), ktorý určujú 3
komponenty: hodnota reálneho HDP PPP, pravdepodobnej dĺžky života pri narodení
(stredná dĺžka života) a úrovne vzdelanosti (podiel gramotnosti a priemernej dĺžky
školskej dochádzky).
Ďalším možným ukazovateľom kvality života aj s perspektívou do budúcnosti
je index ľudského rozvoja (HDI, Human Development Index), ktorý predstavuje súbor
znakov HDP PPP, edukačného indexu (stanovený podľa gramotnosti) a indexu veku
(podľa strednej dĺžky života). Býva uvádzaný v hodnotách 0 – 1 000. Indikátory ako
disponibilita čistou nezávadnou vodou, nerastné bohatstvo spomína Cole (1996).
De Blij – Muller (1988, s. 37) okrem HDP uvádzajú nasledujúce ukazovatele:
o spotreba energie na osobu – s vyššou spotrebou energie sa očakávajú aj lepšie
možnosti jej finančného krytia, a teda aj vyspelosti;

22


o produktivita na pracujúcu osobu, čo je suma ročnej produkcie k
celkovému počtu pracujúcich (ekonomicky aktívnych) vyjadrená v percentách;
o zamestnanecká štruktúra pracovnej sily štátu ako percento osôb pracujúcich v
rozličných sektoroch hospodárstva, na vyspelosť v tomto prípade poukazuje
prevaha terciérneho sektora – služieb, príp. kvartéru;
o dopravné a iné komunikačné možnosti na obyvateľa – počet železničných,
cestných, leteckých spojení, telefónnych liniek, rozhlasových a televíznych
prijímačov a pod. na 1 obyvateľa;
o podľa autorov významný ukazovateľ je spotreba vyrobených kovov, napr. železa,
ocele, medi, hliníka a iných za rok taktiež na osobu;
o ako posledné uvádzajú rôzne miery ako zamestnanosť, gramotnosť, počet
spotrebovaných kalórií na 1 obyvateľa, percento príjmov, ktoré domácnosti
spotrebujú na potraviny a hodnota úspor na 1 obyvateľa.
K spomínaným treba ešte v súčasnosti doplniť počet internetových prípojok, počet
zákazníkov sietí mobilných operátorov na 1 obyvateľa (pozn. autora). Ďalšou
možnosťou by mohla byť intenzita dopravných spojení a koridorov medzi štátmi, čo
však môže byť zavádzajúce (India).
Index areálovej koncentrácie, chápaný ako hodnota trvalých zariadení na km2
a index materiálneho vybavenia ako hodnota materiálnych zariadení na 1 obyvateľa
navrhuje použiť Ivanička (1971). Zároveň uvádza, že takéto údaje sa pre celý svet
ešte nespracovali.

Dôležité sú sociálne a demografické ukazovatele ako dojčenská úmrtnosť (dojčenská
mortalita), pôrodnosť (natalita), plodnosť (fertilita), počet obyvateľov na 1 lekára.
Zaujímavým indikátorom môže byť aj počet zamestnaných detí, takéto údaje však
prakticky nejestvujú.

Pri ekonomických, sociálnych, ale aj kultúrnych ukazovateľoch je problematickým
získavanie spoľahlivých dát, ktoré sú najmä v zaostalých častiach sveta ťažko
dostupné a opierajú sa o rôzne odhady, preto odporúčame vzájomné porovnávanie
štatistických materiálov a vylúčenie extrémnych hodnôt. Vzhľadom na subglobálnu
(makroregionálnu) mierku to považujeme za dostačujúce.

23


Členstvo v rôznych medzinárodných organizáciách taktiež vyjadruje ekonomické,
politické či kultúrne postavenie štátu v určitom regióne. Aktuálnou otázkou dneška je
preto proces integrácie, ktorá najmä v Európe výrazne mení štruktúru krajín.
V súčasnosti jestvuje mnoho medzinárodných, nadštátnych či nadregionálnych, ale aj
lokálnych organizácií a spoločenstiev pre spoluprácu v oblastiach ekonomiky a
hospodárstva, armády a bezpečnosti, politiky, sociálnej pomoci, príp. komplexnej
spolupráce a kooperácie. Na takejto báze Baar – Šindler (1988 a 1989) vypracovali
regionalizáciu sveta (okrem Európy a ZSSR).

Geopolitické kritériá sú veľmi špecifické, ako príklad postačí typizácia S. B. Cohena,
kritériá: 1. kvantita ľudských a materiálnych zdrojov, kvalita a kvantita, typ a úroveň
technológie a kultúry, 2. disponovanie nukleárnou technológiou, 3. stupeň náročnej
kompaktnosti, 4. zdroje politicko-vojenskej energie, 5. poloha vo svete vo vzťahu k iným
štátom, 6. typ a hustota siete medzinárodných vzťahov, 7. stupeň jednoznačnosti národného
systému, 8. ekonomické, politické a vojenské alternatívy v pomere k sile susedov, 9. ciele a
stratégia rozšírenia vplyvu za vlastnými hranicami, 10. počet a diferenciácia medzinárodných
otázok, ktorých riešenia sa môže štát zúčastniť, miera jeho politickej zrelosti a dosahu, 11.
percepcia o svojom mieste v hierarchii (Ištok 2003). V najbližšej budúcnosti bude veľmi
dôležitým kritériom poloha a prístup k nerastným surovinám, najmä rope, čo
potvrdzujú aj udalosti na Strednom východe!

Pri procese vymedzovania (makro)regiónov majú významnú úlohu historicko-
geografické väzby, aj keď nebývajú uvádzané ako samostatné kritérium. „Vzťah
medzi geografiou a históriou je vitálna časť na pochopenie nášho sveta. Existuje
mozaika regiónov, ktorá demonštruje rozličné cesty, v ktorých ľudské bytosti
interpretovali a využívali prostredie“ (Bradshaw 1997, s. 68).

24


1.6 REGIONÁLNE TYPIZÁCIE SVETA

Samotná regionalizácia, resp. jej individuálna forma často nadväzuje na typizáciu
(typologickú formu regionalizácie), ktorá môže byť uskutočnená prostredníctvom
uvedených kritérií a indikátorov. Typizácie ako také síce nie sú v strede nášho
výskumu, no úzka spätosť a prepojenosť s vybranými regionalizáciami sveta nás
prinútili niektoré typizácie uviesť a zaoberať sa nimi.
Typickými dualistickými pohľadmi sa vyznačujú členenia, kde základnými
entitami sú „my“ a „oni“. V stredoveku bolo najtypickejším príkladom už spomínané
islamské rozdelenie na Dár al-Islám (Svet islamu) a Dár al-Harb (Svet vojny), ktoré vo
svojej religióznej, hoci umiernenejšej podobe zotrvalo až dosiaľ.
Veľmi známe je mocenské rozdelenie sveta medzi Španielsko a Portugalsko zmluvou
z Tordesillas (7. jún 1494) a zmluvou zo Zaragozy (1529), kde išlo o presné
astronomické hranice tvorené poludníkmi 46°30´, resp. 226°30´. Ako vieme,
k porušeniu došlo v Brazílii zo strany Portugalcov a na Filipínach zo strany Španielov.
Od 50. rokov 20. storočia so vznikom bipolárneho svetového usporiadania sa vo
svete začalo preferovať rozdelenie štátov do troch veľkých zoskupení na základe
ideologicko-politických a ekonomických faktorov:
prvý svet (Západ) - vyspelé kapitalistické štáty s trhovou ekonomikou,
druhý svet (Východ) - socialistické štáty s centrálne plánovanou ekonomikou a
tretí svet (Juh), ktorý tvoria vysoko diferencované rozvojové krajiny
(mapa 2).
Po páde bipolárneho sveta sa relácia primárnej dôležitosti v rámci svetovej
ekonomiky presúva zo vzťahu Západ – Východ na vzťah Sever – Juh v zmysle bohatý
Sever a chudobný Juh. Prechádzalo mu členenie, na základe hodnôt HDI, na štáty
s vysokým, stredným a nízkym HDI. Hranicu medzi Severom a Juhom tvorí tzv.
Brandtova línia, podľa autora Human Development Report (HDR), prvýkrát
uskutočneného v roku 1979. Toto členenie je predmetom rôznych sporov, keďže do
chudobného Juhu patrí niekoľko krajín s hospodárskou úrovňou bohatého Severu
(najmä novoindustrializované krajiny Ázie a Stredného východu – NIC) a naopak.

25


V rámci tretieho sveta, príp. chudobného Juhu sa často vyčleňuje tzv. štvrtý svet,
ktorý tvoria najchudobnejšie a najmenej rozvinuté krajiny sveta (preto sa pre ne
používa označenie LDC, Least Developed Countries, resp. PMA, Les pays les moins
avancés). O zaradení do zoznamu LDC rozhodujú kritériá:
HDP na jedného obyv., spravidla nižší ako 400 USD ,
podiel priemyselnej výroby na HDP nedosahujúci 10 % ,
podiel gramotných v dospelej populácii (vek od 15 rokov) menej ako 40 %.
Na zaradenie do LCD však v mnohých prípadoch stačí splnenie len dvoch z uvedených
kritérií. V súčasnosti do tejto skupiny patrí 49 štátov (mapa 2).

Mnohí geografi sa zaoberajú otázkou jadrových a periférnych regiónov.
I. Wallerstein v roku 1984 podľa postavenia vo svetovej ekonomike rozdelil svet na:
Štáty jadra, pre ktoré je typické vysoká ekonomická výkonnosť, vysoké
príjmy, vyspelé technológie, kapitálovo náročná produkcia ;
Štáty periférie, pre ne sú charakteristické nízke príjmy, jednoduché technológie,
produkcia náročná na pracovnú silu ;
Štáty semiperiférie ako prechodná oblasť medzi jadrom a perifériou.

R. Szul roku 1990 na základe úrovne spotreby, technickej úrovne, schopnosti
vytvárať a prijímať inovácie a podobných ukazovateľov rozdelil vo svojom návrhu
syntézy hospodárskej štruktúry sveta štáty do 4 skupín:
centrum alebo pásmo hojnosti ,
prvá periféria alebo pásmo rozvoja ,
druhá periféria alebo pásmo inflácie ,
tretia periféria alebo pásmo hladu.
Mimo tohto členenia stojí pásmo izolácie, ktoré tvoria socialistické krajiny.

Na päť skupín podľa úrovne ekonomického rozvoja na základe ôsmich sociálnych a
troch ekonomických znakov vytvorila typológiu v roku 1999
M. Kozanecka.

26


Zaujímavé je členenie štátov podľa indexu sociálno-ekonomického rozvoja (Tomeš et
al. 1993 podľa Ištok 2003) určeného na základe 16 ukazovateľov do 5 skupín: 1)
najvyspelejšie, 2) menej vyspelé, 3) stredne rozvinuté, 4) málo rozvinuté a 5)
najzaostalejšie štáty.

Prvé ekonomické typizácie sa objavujú už začiatkom 20. storočia. A. Dix (1925, s. 5)
rozdelil štáty podľa hospodárskych výsledkov a sebestačnosti do siedmich skupín. F.
Štůla (1932) uvádza členenie podľa priemerného zahraničného obchodu na 4 skupiny
(pre roky 1909 – 1913):
1) obchodné veľmoci s podielom na svetovom obchode viac ako 7 % ,
2) stredné obchodné štáty s podielom 1 – 7 % ,
3) malé (0,1 - 1%) a 4) drobné obchodné štáty s podielom menším ako 0,1 %
svetového obchodu.

Mnohí, najmä česko-slovenskí autori neskorších regionalizácií (Häufler, Wokoun) sa
odvolávajú na N. N. Baranského (1953). Ten sa však zaoberal len typizáciou
kapitalistických štátov a podľa ekonomickej vyspelosti s použitím stroja a jeho výroby
ako základného ukazovateľa (s. 62) ich rozdelil na:
1) krajiny, ktoré vyrábajú stroje a vyvážajú ich, pričom export strojov prevyšuje
import (USA, Veľká Británia) ;
2) krajiny, ktoré vyrábajú stroje, vyvážajú ich, ale súčasne aj dovážajú, pričom
3) import je väčší než export ;
4) krajiny, ktoré vyrábajú stroje, ale táto výroba je nedostatočne rozvinutá, musia
dovážať stroje z iných krajín a samy ich nevyvážajú ;
5) krajiny, ktoré dovážajú stroje, ale samostatnú výrobu strojov nemajú ;
6) krajiny, ktoré samy ani nevyrábajú stroje, ani ich nedovážajú zo zahraničia.

Typológiou kapitalistických štátov sa zaoberal aj V. V. Voľskij et al. (1986), ktorý ich
podľa stupňa rozvoja trhovej ekonomiky a celkového ekonomického potenciálu
a jeho špecifických čŕt vyčlenil do 3 skupín: 1) ekonomicky vysokorozvinuté, 2)
stredne rozvinuté a 3) oslobodené alebo rozvojové štáty; v rámci ktorých ešte
vyčlenil spolu 9 subregiónov. Okrem toho uvádza tabuľku s obyvateľstvom
a rozlohou regiónov sveta pre porovnanie za roky 1919 a 1984 (s. 11), kde podľa
koloniálnych vzťahov rozdelil kapitalistické štáty na hlavné imperiálne mocnosti,

27


politicky nezávislé ekonomiky (vrátane domínií) a koloniálne dŕžavy. Jadrom práce je
hospodárska charakteristika jednotlivých makroregiónov, v tomto prípade
svetadielov (Severná a Latinská Amerika, Západná Európa, Austrália a Oceánia,
Afrika a Ázia), kde v rámci Ázie presne vymedzuje (sub)regióny Juhozápadná, Južná,
Juhovýchodná a Východná (Ázia).

Parciálna typológia rozvojových, kapitalistických či socialistických štátov síce nie je
priamo záujmom našej práce, no pre úplnosť sa nám javí jej uvedenie vhodné.

Viacero autorov sa zaoberalo konkrétnou otázkou typológie rozvojových krajín. Pri
kombinácii kritérií (Holub, Foltýn, Ordnung 1993) na krajiny s 1) nízkou (do 300 USD),
2) strednou (300 – 1 650 USD) a 3) vyššou úrovňou (nad 1 650 USD) ťažko zadlžené,
4) krajiny so strednou úrovňou a 5) krajiny s vyššou úrovňou dôchodku únosne
zadlžené.

Pre úplnosť uvedieme príklady rozdelenia socialistických krajín a krajín tretieho
sveta. V. Baar vo svojej dizertačnej práci z roku 1992 (Ištok 2003) na základe 12
ukazovateľov vytvoril typológiu rozvojových krajín, a to na:
krajiny s prevahou poľnohospodárskeho sektora ;
krajiny s vyrovnávajúcim sa podielom poľnohospodárstva a priemyslu ;
krajiny s prevahou priemyselného sektora ;
málo ľudnaté krajiny s výrazným podielom sektora služieb.

Nasledujúce členenia značne prispeli k problematike individuálnej regionalizácie,
hoci sa prezentujú viac ako typizácie, možno preto hovoriť o akýchsi hybridoch.

Vlastislav Häufler (1985) pred samotnou (individuálnou) regionalizáciou (pozri
podkapitola 2.2) vytvoril typizáciu štátov s 10 regiónmi sveta. Ako kritériá zvolil HNP
na 1 obyvateľa, výšku obratu zahraničného obchodu na 1 obyvateľa, potravinovú
spotrebu v jouloch na 1 obyvateľa a ročný prírastok obyvateľstva. Ďalej ich ešte
rozdelil na 3 súbory, jednak podľa HNP a osobitne podľa podielu poľnohospodárskej

28


výroby (PV) a priemyselnej výroby (PrV), a to na vysoko rozvinuté, stredne rozvinuté
a nerozvinuté:
1. Socialistické vysoko rozvinuté s nadpriemernými výsledkami HNP (na 1 obyv.) a PV a PrV.
2. Kapitalistické vysoko rozvinuté s vysokou, nadpriemernou (v zmysle sveta) intenzitou
medziregionálnych ekonomických väzieb.
3. Štáty s nadpriemerným HNP vplyvom priemyselnej výroby (ťažby ropy a pod.), ale
podpriemernými ostatnými ukazovateľmi. Medzištátne a medziregionálne väzby sú
priemerné až nadpriemerné, prirodzený prírastok je nadpriemerný.
4. Štáty a) kapitalistické, b) socialistické so stredne vysokým HNP vplyvom PV a PrV. Výška
ostatných ukazovateľov veľmi kolíše.
5. Štáty s podpriemernou (menej ako 2/5 svetového priemeru) PV. Intraregionálne ekonomické
väzby a výživa sú podpriemerné, prírastok populácie je nadpriemerný.
6. Štáty so stredne vysokým HNP výsledkom vyspelej PV.
7. Štáty so stredne vysokým HNP, ale s podpriemernou PV a PrV.
8. Ekonomicky nerozvinuté štáty s nadpriemernou PV a prirodzeným prírastkom (PP), ale
podpriemerným HNP a ostatnými ukazovateľmi.
9. Ekonomicky nerozvinuté štáty s podpriemernými ukazovateľmi okrem PP.
10. Podobné nerozvinuté štáty so socialistickou orientáciou, a teda s odlišnou perspektívou.

L. D. Stamp (1960, podľa Ivanička 1971) vychádzal z existencie valutových systémov.
Ich rozhrania zároveň tvoria hranice ekonomických oblastí. Štáty v rámci jedného
valutového systému majú silné vzájomné obchodné, kultúrne, dopravné a iné vzťahy
a väzby. Najčastejšie sa podľa neho vyčleňujú tieto makroregióny: 1) Makroregión
dolára, 2) Šterlingový makroregión, 3) Štáty EHS (perspektíva jednotnej meny), 4)
Makroregión rubľa a peňažných jednotiek socialistických štátov a 5) Voľné zoskupenie
EFTA.

Ako uvádza Ivanička (1971), iný spôsob vyjadrenie zoskupenia je na základe
obchodných zmlúv. Roku 1962 existovali podľa neho nasledujúce zoskupenia: 1)
Centrálna americká oblasť, 2) štáty LAFTA, 3) EHS, 4) EFTA, 5) Britské spoločenstvo
národov (Commonwealth) a 6) Socialistické štáty.

Celkovo môžeme konštatovať, že „neexistuje univerzálny ukazovateľ, ktorý by
umožnil realizovať jednoznačné rozdelenie štátov z hľadiska ich ekonomického
rozvoja a ktorý by bol plne porovnateľný vo svetovej mierke a zároveň odzrkadľoval
civilizačnú úroveň a sociálno-ekonomické špecifiká jednotlivých štátov“ (Ištok 2003,
s. 210). Možným východiskom by mohli byť v tejto oblasti ekonomicko-geografické
regionalizácie uvedené v nasledujúcej kapitole.

29


2. INDIVIDUÁLNA REGIONALIZÁCIA SVETA

Individuálna regionalizácia sveta priamo alebo nepriamo nadväzuje na typizáciu
(typológiu) štátov. Na rozdiel od typizácií sa dôraz kladie najmä na teritoriálnu
kompaktnosť vymedzených (makro)regiónov a čo najväčšiu vnútornú homogenitu, t.
z. aj s možnými cudzorodými prvkami. Z chronologického hľadiska a v priamej
nadväznosti na podkapitolu 1.5.1 uvádzame najskôr geopolitické členenia, nasledujú
ekonomické, kultúrne a špeciálne regionalizácie.

2.1. GEOPOLITICKÉ ČLENENIA SVETA

Predstaviteľ nemeckej geopolitickej školy K. Haushofer roku 1931 (Ištok 2003)
rozdelil svet do štyroch panregiónov, ktorým dominovali jadrové krajiny (v
zátvorkách): Pan-Amerika (USA), Euro-Afrika (Nemecko), Pan-Rusko s Perziou
a Britskou Indiou (Rusko) a Ďalekovýchodná sféra s Australáziou (Japonsko). Keďže
severné časti panregiónov označil ako jadrové, južné tvorili ich perifériu. Autor však
nadhodnotil pozíciu Nemecka, ktoré bolo iba lokálnou európskou mocnosťou,
s obmedzeným vplyvom aj na starom kontinente, a ktoré ani nedisponovalo
kolóniami ako V. Británia či Francúzsko. Išlo skôr o plány mocenských ambícií, ktoré
sa naplno prevalili v druhej svetovej vojne. Prehnaný je aj vplyv Ruska na Britskú!
Indiu (pozri mapa 3). Inšpiráciou pre toto členenie bola regionalizácia z roku 1924,
ktorú vytvoril rakúsky politik R. Coudenhove-Kalergi, ten ako jeden z prvých vystúpil
s myšlienkou Pan-Európy (Schmidt 2003, Haushofer 1934). Ten rozdelil svet do sfér
vplyvu USA, t. j. Pan-Ameriky, Britskej ríše (koloniálneho impéria), ostatnej Európy,
resp. Pan-Európy, Východnej Ázie a Ruskej ríše. Územia so sporným začlenením tvoria
Etiópia, Thajsko, Turecko, Irán a Afganistan (mapa 4). Britská ríša a Pan-Európa
zahŕňajú aj všetky britské, resp. ostatné európske kolónie, čím dostáva členenie
čiastočne typizačný ráz.

H. J. Mackinder roku 1904 (The Geographical Pivot of History podľa Ištok 2003)
vychádzal z geopolitickej koncepcie Mahana a na základe pomeru pozemnej
a námornej sily vymedzuje svet na tri regióny: 1) Pivotná oblasť (os), ktorú tvoria

30


centrálne partie Ázie bez prístupu k nezamŕzajúcim prístavom (Rusko), 2) Vnútorný
okruh alebo Vnútorný, Marginálny polmesiac tvorený ostatnou Euráziou bez Veľkej
Británie a Japonska (patrili sem Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko, Perzia, India a
Čína) a 3) Vonkajší okruh (polmesiac), do ktorého patrí ostatný svet. Roku 1919
(Democratic Ideals and reality – Demokratické ideály a skutočnosť) premenoval
Pivotnú oblasť na Heartland (srdce zeme, alebo zem srdca) a rozšíril jej hranice až
k Baltskému a Čiernemu moru. Heartland pritom predstavoval jadro Svetového
ostrova, ktorý pozostával z Európy, Afriky a Ázie (Eurázia – Afrika). Podľa neho „ten,
kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov a ten, kto ovláda Svetový ostrov, ovláda
svet“ (Ištok 2003, Baar – Rumpel – Šindler 1996).

Na Mackindera nadviazal N. J. Spykman, keď roku 1944 (The Geography of Peace, cit.
Ištok 2003) zrevidoval geopolitickú tézu Heartlandu a vytvoril koncepciu Rimlandu.
Tak nazval pásmo obklopujúce Heartland (zhoduje sa s Mackinderovým Vnútorným
polmesiacom). Podľa neho „ten, kto ovláda Rimland, vládne nad Euráziou a kto
vládne Eurázii, vládne nad svetom“. Podobné myšlienky o význame Eurázie zastáva
neskôr, až v 90. rokoch aj Z. Brzezinski (1999). Na tézu Mackinderovho –
Spykmanovho Rimlandu nadväzujú aj práce významných regionálnych geografov,
napríklad Cole (1965). Z týchto koncepcií vychádzala aj geostrategicky nevyhnutná
americká „politika zadržiavania“ v zmysle zastavenia územného rozmachu ZSSR
v pásme Rimlandu, čo aj potvrdil kórejský a vietnamský konflikt.

D. W. Meining (Ištok 2003) reagoval na uvedené koncepcie po svojom a podľa
vlastných kritérií, zahŕňajúcich okrem geografických aj kultúrne aspekty, rozdelil svet
na 5 častí: Heartland, Kontinentálny Rimland (napr. Čína, Vietnam, Pobaltie), Morský
Rimland (západná Európa, Turecko, Thajsko), Vonkajšie ostrovy (prevláda inklinácia
k moru) a Vnútorné ostrovy (inklinácia k súši). Indiu, Mjanmarsko a Južnú Kóreu
považoval za neutrálne krajiny.

S. B. Cohen vychádzal z predstavy, že „priestor netvorí geopolitickú jednotu, ale je
rozdelený svetom, ktorý sa skladá z navzájom rozdielnych makroregiónov“, na
základe ktorej rozvinul Spykmanovu teóriu a vytvoril „hierarchický a zároveň

31


regionálne usporiadaný model (sveta) s dvoma typmi regiónov, geostrategickým a
geopolitickým“ (Baar et al. 1996). Uvedené dva geostrategické regióny zodpovedajú
oblastiam vplyvu dvoch veľmocí bipolárneho sveta, v rámci ktorých vyčlenil sedem
geopolitických regiónov (päť pod sférou vplyvu Západu, teda USA, a dva pod vplyvom
ZSSR). Medzi geostrategickými regiónmi sa nachádzajú dve „zóny potenciálnej
nestability“, Juhovýchodná a Juhozápadná Ázia, tzv. stretové regióny (regióny stretu
– „shatterbelts“), a novo formujúci sa geostrategický región Južná Ázia (Ištok 2003 z
Geography and Politics in a World Divided 1963 - pozri mapa 5). Zaujímavý je fakt, že
spojením troch naposledy menovaných Cohenovych regiónov vzniknú ¾ rozlohy
Mackinderovho Vnútorného polmesiaca, resp. Spykmanovho Rimlandu (zvlášť
vystupuje len oblasť Strednej Európy, ktorá je už včlenená do tzv. Východného bloku
pod patronátom ZSSR), čo len potvrdzuje geostrategický význam tohto pásu.
Po páde železnej opony Cohen preorientoval svoj postoj a v roku 1994
vymedzil päť svetových veľmocí (USA, Rusko, Čína, Japonsko a Západná Európa) a
niekoľko regionálnych centier, čím sa zaradil k multipolárnej koncepcii vnímania
sveta. Pri tomto členení využil funkčnú typizáciu, keď hodnotil štáty na základe
jedenástich kritérií (z metodických dôvodov sme ich spomenuli už v kapitole 1.5.2),
podľa ktorých dospel k ich päťstupňovej hierarchizácii. Zároveň zavádza pojem
bránové štáty (bránové regióny), ktoré sú spojovateľmi, majúcimi vplyv na stabilitu
sveta (napr. stredná Európa, Pobaltie, Karibská oblasť, Aljaška, ruský Ďaleký východ –
Geopolitics in the New World Era: A New Perspective on an Old Disciplin podľa Ištok
2003). Autor sa usiloval aj o hodnotenie stupňa rozvoja geopolitických regiónov
s použitím ukazovateľa úrovne entropie. Takto mu vyšli dve geopolitické úrovne
s nízkou úrovňou entropie (Angloamerika a Karibik, Prímorská Európa a Maghreb,
Ostrovná Ázia a Oceánia) a s veľmi vysokou úrovňou entropie (Subsaharská Afrika a
Južná Amerika). Geopolitické regióny, v ktorých sa nachádzajú superveľmoci a
v ktorých úroveň entropie dosahuje nízke a stredné hodnoty, budú podľa autora
určovať ďalší vývoj svetovej geopolitickej štruktúry. Tieto typizačné elementy
zakomponoval k svojmu členeniu, preto sme ich nemohli uviesť samostatne
v podkapitole 1.5.2.

32


Po páde bipolárneho sveta, resp. v súčasnosti sú pre geopolitiku príznačné štyri
hlavné prúdy, ktoré súvisia aj s globálnou regionalizáciou. Prvý prúd predstavuje
polaristické vnímanie sveta, v ktorom vystupujú dve skupiny, monopolaristi a
multipolaristi. Tí prví sú zástancami existencie jedinej svetovej superveľmoci (USA),
ktorá bude určovať vývoj svetových udalostí, tí druhí pridávajú na význame viacerým
globálnym svetovým mocnostiam, menovite USA, (Zjednotená) Európa, Japonsko,
Čína, Ruská federácia, príp. Brazília a India. K multipolaristom zo známych osobností
patria napr. B. Butrus Ghálí, H. Kissinger, J. Delors (2002) a S. B. Cohen (Ištok 2003).
Druhým prúdom je neorealistické vnímanie sveta, ktorého autori vychádzajú
z presvedčenia, že pri určovaní vzťahov medzi štátmi je dôležitejšia štruktúra
medzinárodného systému než charakter jednotlivých štátov a budúci vývoj vnímajú
s častými regionálnymi konfliktmi. Tretí prúd reprezentuje konfrontačné vnímanie
sveta s preferenciou kultúrnych a sociálnych faktorov. Takéto vnímanie prezentuje
S. P. Huntington (2001, prvý článok vydal roku 1993 v časopise Foreign Affairs),
podľa ktorého vývoj budú určovať konflikty medzi civilizáciami. Tie vymedzil hlavne
na religióznom základe, preto jeho členenie rozoberáme v kapitole 2.3 venujúcej sa
kultúrnym regionalizáciám. Posledným prúdom sú anarchisti, ktorí predpokladajú
oslabenie štátov a rozpad niektorých z nich, čo povedie k úplnému chaosu. Sú nimi
napríklad Z. Brzezinski (1999) a D. P. Moynihan (Huntington 2001).

2.2 EKONOMICKO-GEOGRAFICKÉ ČLENENIA SVETA

K problematike výrazne prispel americký geograf H. Boesch (1966, Ivanička 1971),
ktorý vychádzal najmä zo štatistík svetového obchodu. Najskôr svet delí na
anekumenu, neobývanú časť Zeme, a ekumenu, trvalo obývanú a využívanú časť
Zeme. Pri členení využíva viacero regionalizačných kritérií naraz:
1. podľa ekonomických vzťahov grupuje napr. štáty EHS, protipólom je RVHP ;
2. podľa stupňa ekonomického rozvoja člení svet na hospodársky rozvinuté kapitalistické
krajiny (štáty prvého sveta), slabo rozvinuté krajiny (krajiny Tretieho sveta) a socialistické
krajiny (štáty druhého sveta), ktoré tvoria osobitnú kapitolu ;
3. podľa Štatistickej ročenky svetového obchodu OSN použil viac etapový postup – najskôr
na základe podielu štátov na svetovom exporte a importe, pričom sa sledovala aj

33


štruktúra základných tovarov a smery ich prepráv, vyčlenil 4 individuálne makroregióny
s rozvinutými vzájomnými interakciami: Severná Amerika, Západná Európa,
Juhovýchodná Ázia a Štáty socialistického tábora. V druhej etape sa analyzovali
štatistické materiály z hľadiska prevládajúcich tovarov v štruktúre exportu ;
4. podľa nich rozdelil svet na iné 4 regióny :
a) vyspelé priemyselné štáty s obratom zahraničného obchodu prevyšujúcim svetový
priemer (USA, Západná Európa, NDR, ČSSR)
b) vyspelé priemyselné štáty s obratom zahraničného obchodu nižším než je svetový
priemer (Japonsko, ZSSR)
c) štáty vyvážajúce suroviny s obratom zahraničného obchodu prevyšujúcim svetový
priemer (Kanada, Argentína, JAR, Stredný východ, Venezuela)
d) štáty vyvážajúce suroviny s obratom zahraničného obchodu nižším než je svetový
priemer (Španielsko, Poľsko, Čína, Mexiko, Brazília).
5. V tretej fáze prepočítal hodnotu zahraničného obchodu na počet obyvateľov
a všetky štáty rozdelil na 2 skupiny: štáty s podielom na 1 obyvateľa vyšším ako
je svetový priemer a štáty pod svetovým priemerom. Táto etapa umožnila ďalšiu
vnútornú diferenciáciu krajín v rámci hlavných makroregiónov.

N. Ginsburg uviedol vo svojom Atlas of Economic Development of the World z roku
1961 mapy viacerých syntetických ukazovateľov: globálna produkcia štátov, HDP,
spotreba potravinových kalórií na 1 obyvateľa, príp. aj platný technologický model
v jednotlivých štátoch. Na záver práce zaradil vlastné členenie sveta na 10 veľkých
oblastí (Major World Areas), na základe ekonomických a kultúrnych kritérií (Barbag
1974): 1) Angloamerika, 2) Latinská Amerika, 3) Západná Európa, 4) Blízky východ, 5)
Subsaharská Afrika, 6) Južná Ázia, 7) Východná Ázia, 8) Juhovýchodná Ázia, 9)
Australázia, 10) Neázijský blok komunistických štátov (ZSSR a Európske socialistické
štáty). Charakteristické pre toto členenie je vtedy zriedkavé pričlenenie Južnej Afriky
k ostatnej Subsaharskej Afrike a Japonska a Číny do jedného regiónu. Atlas je
založený na mimoriadne prepracovanej štatistickej báze, ktorú pripravil spoluautor
B. J. L. Berry (Ivanička 1971).

S. Leszczycki – J. Barbag (Leszczycki 1965) vytvorili 13 svetových ekonomických a
sociálnych regiónov s ťažiskom analýzy v politickej štruktúre. Do úvahy pritom brali

34


rozdiely spoločensko-ekonomických formácií, úroveň ekonomického rozvoja
a niekoľko indexov vztiahnutých na produkciu, materiálne a kultúrne služby
prepočítané na svetový priemer. Kým ich zaradenie Kuby, Mongolska, KĽDR a
Vietnamu ako samostatných subregiónov vyplývajú z bipolárneho usporiadania
sveta, regionálne postavenie Štátov so silnými európskymi komunitami (Juhoafrická
republika, Botswana a Namíbia) vyplýva z prvého definovaného kritéria – politických
rozdielov. Takýto ukazovateľ sa nám však v tomto prípade zdá zavádzajúci
a skresľujúci (členenie - mapa 6).

Členenie V. Baara – P. Šindlera (1988 a 1989) sa týka rozdelenia Afriky,
„nesovietskej“ Ázie, Ameriky a Austrálie (Oceánie) na základe fyzicko-, socio-
ekonomicko- a politicko-geografických a demografických aspektov na sedem
socioekonomickogeografických makroregiónov, ale hlavne s ohľadom na stupeň
hospodárskeho rozvoja a integračných tendencií (v prípade Afriky), čiastočne aj
religióznej a jazykovej štruktúry, historických aj súčasných politických vzťahov
a podobne (v prípade Ázie). Na subregionálnej úrovni je regionalizácia spájaná
výlučne s integračnými zoskupeniami rôzneho, najmä však ekonomického zamerania.

Najprepracovanejšiu regionálno-geografickú prácu socialistického tábora v tomto
období vytvoril V. Häufler (1988). Podobne ako Boesch alebo Phillbrick rozlišoval
ekumenu a anekumenu a v rámci ekumeny svet rozdelil na 13 makroregiónov, z toho
sú 3 socialistické, 5 kapitalistických a
5 rozvojových, ktoré sú podľa toho aj rozdelené (pozri mapa 7), skladajú sa zo 40
regiónov a 170 subregiónov (tie predstavujú jednotlivé štáty, resp. ekonomické
rajóny, či regióny). Regionalizácia vychádza z typizácie uvedenej v kapitole 1.6, kde
využil viacero ekonomických, príp. demografických kritérií. Samotné vymedzenie
vychádza najmä z politického usporiadania sveta a jeho bipolarity, o čom svedčí
napríklad zaradenie socialistických štátov Indočíny do makroregiónu Socialistické
štáty Ázie.

René Wokoun (1988) sa taktiež opiera o politické usporiadanie bipolárneho sveta a
jeho makroekonomická regionalizácia sveta vychádza z podobných princípov a

35


kritérií ako Häuflerova typizácia „s rešpektovaním spoločensko-ekonomickej sústavy,
hraníc štátov, prípadne aj kontinentov“ (s. 165). V rámci svojich 15 socio-
ekonomických makroregiónov ešte rozlišuje štyri subregióny (Kuba, Juhoafrická
republika, Izrael a Malé štáty Perzského zálivu - od Kuvajtu po Spojené arabské
emiráty), na odčlenenie ktorých použil odlišné kritériá, v prvom prípade išlo o
politické, v druhom a poslednom o ekonomické a
v treťom okrem ekonomických aj o kultúrne (mapa 8).

James S. Fisher roku 1989 vnímal ekonomické prepojenie medzi Japonskom a
Austráliou (s Novým Zélandom), preto v jeho členení tvoria samostatný región,
tvoriaci južný výbežok bohatého Severu, v čom sa takmer zhoduje s De Blij –
Mullerom z roku 1994 (Ištok 2003). Z hľadiska populácie až veľmi rozsiahly celok tvorí
región Monzúnová Ázia, do ktorého zarátal štáty bežne vyčleňovanej južnej,
východnej a juhovýchodnej Ázie (Fisher 1989, pozri mapa 9).

L. E. Hudman – R. H. Jackson (1990) na báze podobných kritérií na rozdiel od Fishera
zaradili Oceániu k Juhovýchodnej Ázii (mapa 10).

Britský geograf J. (P.) Cole (1965 a 1996) člení svet na 12 „hlavných svetových
regiónov“ (Major World Regions) na základe politických, ekonomických a čiastočne aj
sociálnych kritérií. Základnou bázou bolo známe trialistické členenie na Západné,
Socialistické a Neutrálne štáty, napriek tomu, že štáty grupuje viac na základe
geopolitických kritérií analogicky k Mackinderovej koncepcii Heartlandu, Vnútorného
a vonkajšieho polmesiaca (mapa 11). Ako jeden z mála uvádza všeobecné princípy
svojej regionalizácie:
o regióny musia pokiaľ možno rešpektovať hranice kontinentov a rešpektovať
de facto politické hranice (najmä zo štatistických dôvodov),
o regióny musia tvoriť kompaktné skupiny štátov nezohľadňujúc oddelené
územia jedného (napr. britský Commonwealth nemôže tvoriť región – Cole
1965, s. 60).

36


Zároveň uvádza, že regióny sú dynamické a ich hranice sa môžu meniť analogicky
k politickým zmenám. K metodike ešte dopĺňa, že regionalizácia sveta ako taká by
mala byť vytvorená pred napísaním každej publikácie o regionálnej geografii sveta.
Pri členení z roku 1996 sa riadi nasledujúcimi princípmi:
„regióny by mali byť kontinuálne, nie fragmentované, mali by byť dostatočne
veľké v zmysle rozlohy alebo populácie, aby boli navzájom porovnateľné,
žiadny suverénny štát nesmie byť rozdelený medzi 2 regióny,
kde je možné, more, riedko zaľudnené územie (Sahara) a, alebo kultúrny zlom
(napr. medzi Severnou a Latinskou Amerikou) by mali byť vzaté do úvahy,
krajiny každého regiónu by mali zdieľať podobné kultúrne a / alebo
ekonomické prvky.“ (Cole 1996, s. 47)
A uvádza 2 hlavné kritériá (používa pritom viacero indikátorov a indexov ako HDP,
HDI, dojčenská úmrtnosť a pod.)
úroveň bohatstva (kapitál, technológia a kvalita ľudských zdrojov)
stupeň rozvoja a vybavenosti prírodnými zdrojmi,
na základe ktorých štáty zaraďuje do 4 skupín:
1. Bohaté hospodársky vyspelé regióny vybavené prírodnými zdrojmi
a priaznivými bioklimatickými predpokladmi rozvoja. Pod bohatstvom sa
špeciálne v prípade SNŠ a Pobaltia uvažuje aj o vybavení sociálnych ukazovateľov
(vzdelanie, počet lekárov na osobu). Túto skupinu regiónov charakterizuje kresťanstvo
(odnož katolícka, protestantská a ortodoxná) a s ním spojené tradície: 1. Severná
Amerika, 2. býv. ZSSR a 3. Oceánia.
2. Bohaté hospodársky a sociálne rozvinuté regióny s obmedzenými alebo jednostranne
vybavenými prírodnými zdrojmi, pričom značne využívajú dovoz surovín, ktorý
presahuje vývoz. Exportné výrobky sú však omnoho hodnotnejšie ako dovážané suroviny:
4. Západná Európa, 5. Stredná (stredná a juhovýchodná) Európa a 6. Japonsko
a Južná Kórea.
Týchto 6 regiónov spolu tvorí bohatý Sever. Nasledujúce regióny tvoria chudobný
Juh:
3. Chudobné rozvojové regióny s relatívne dobrými prírodnými zdrojmi a prudkým
populačným rastom: 7. Latinská Amerika, 8. Subsaharská Afrika, 9. Juhozápadná Ázia
a severná Afrika.

37


4. Chudobné rozvojové regióny s relatívne slabými prírodnými zdrojmi a prudkým
populačným rastom. Žije v nich asi polovica svetovej populácie a ani nie pätina prírodných
zdrojov Zeme: 10. Južná Ázia, 11. Juhovýchodná Ázia a 12. Čína.
Autor dokumentuje aj stav v makroregiónoch podľa jednotlivých ukazovateľov,
„z ktorých vyplýva vysoký stupeň nerovnomernosti vo vybavení, v produkcii a vo
využívaní zdrojov“ a dáva dôraz na ich vzájomné porovnávanie z hľadiska politických,
ekonomických a sociálnych podmienok.
Charakteristickou črtou jeho členenia je stredoeurópsky pás integračného prechodu,
ktorý sa tiahne súvisle od Estónska po Maltu a od Českej republiky po Rumunsko.
Jeho zaradenie pobaltských krajín je veľmi kontroverzné. Autor ako keby sa nevedel
rozhodnúť, či ich zaradiť do regiónu Strednej Európy alebo k bývalému ZSSR (v mapke
uvádza prvý, v texte druhý variant). Pravdepodobne je len otázkou času, kedy
prehodnotí postavenie týchto krajín, ako aj ostatných krajín strednej Európy a zaradí
ich k vyspelým štátom Západnej Európy (mapa 12).

2.3 KULTÚRNE ČLENENIA SVETA – ÚZKO CHÁPANÁ KULTÚRA

Huntingtonova téza „konfliktu kultúr“ podnietila mnohých autorov k dominantnému
zaoberaniu sa práve kultúrnou zložkou. Sám autor vytvoril jednoduchú
regionalizáciu sveta v podobe deviatich civilizácií, ktoré tvoria „najširší možný rámec,
v ktorom sa ľudia identifikujú ako spoločenstvo a priznávajú sa k sebe na základe
príbuznosti či totožnosti kultúr, hodnôt, správania a činností“. „Civilizácia je najširšia
kultúrna entita... najvyšším kultúrnym zoskupením ľudí... je to tá najvšeobecnejšia
rovina ľuďmi zdieľanej kultúrnej identity“ a definuje sa „tak spoločnými objektívnymi
prvkami, ako aj jazykom, dejinami, náboženstvom, zvykmi, inštitúciami a
subjektívnym stotožnením jednotlivcov.“ (Huntington 2001, s. 34 – 35) Na základe
týchto kritérií vymedzil nasledujúce civilizácie (v zátvorke sú uvedené regionálne
centrá moci, tzv. ústredné štáty civilizácie): 1) Západná (USA), 2) Latinskoamerická
(Mexiko, Argentína, Brazília), 3) Islamská (Saudská Arábia, Pakistan, Turecko, Irán,
Indonézia), 4) Čínska (ČĽR), 5) Hinduistická (India), 6) Pravoslávna (Rusko), 7)
Japonská (Japonsko), 8) Africká (Juhoafrická republika) a 9) Buddhistická civilizácia
(pozri mapa 13). V rámci Islamskej vystupujú „subcivilizácie“: Arabská, Perzská,

38


Turecká, Indická a Malajská. O Africkej civilizácii sa vyjadruje ako o ešte úplne
nesformovanej a pri Buddhistickej civilizácii vyslovuje pochybnosti o jej kohézii.
Zaujímavé je vyčlenenie „rozpoltených štátov“, teda Turecka, Mexika a Austrálie,
ktoré akoby nevedeli či sa majú politicky, ekonomicky a kultúrne stotožniť s jednou
alebo druhou civilizáciou (v prípade Turecka a Mexika je to k západnej, v prípade
Austrálii k „ázijskej“ civilizácii). Ukrajinu uvádza ako špecifický príklad „rozštiepenej
krajiny“, ktorej územná polovica sa hlási k Západnej, druhá k Ortodoxnej civilizácii
(podľa volieb). Keď sa tak dopodrobna zaoberal rozštiepenosťou krajín, je zarážajúce
že k nim nezaradil Kazachstan a Nigériu, na polovici území ktorých žijú podľa
religióznej aj jazykovej štruktúry príslušníci odlišných civilizácií.

Johan Galtung (Ištok 2003) nezávisle od Huntingtona vo svete identifikuje sedem
regionálno-kultúrnych zoskupení, v ktorých má vždy hegemóniu jedna veľmoc: 1)
USA, 2) Európske spoločenstvo, 3) Japonsko, 4) Čína, 5) Rusko, 6) India a 7) islamské
jadro.

Podobné členenie vytvoril aj slovenský žurnalista a politológ M. Puchovský (2001),
jeho civilizácií je sedem (mapa 14). Výrazné, hoci v súčasnosti minimálne polemické
je postavenie a rozsah vplyvu Slovanskej civilizácie v stredovýchodnej Európe a v
Strednej Ázii. Na rozdiel od Huntingtona považuje subsaharskú africkú civilizáciu za
plnohodnotnú a buddhistickú a japonskú civilizáciu spojil pod Čínsku civilizáciu, kam
na základe čínskej ekonomickej prevahy zaradil aj štáty juhovýchodnej Ázie.
Vynikajúcim prvkom je grafické znázornenie zón tlaku a napätia, tzv. kontaktov
civilizačných blokov analogických k litosférickým doskám, ktoré v Afrike a Ázii
pripomínajú De Blij – Mullerove tranzitné zóny (1988, 2004). Sú to oblasti, kde
jednotlivé sféry hraničia a kde vzniká najviac konfliktov a rozporov. Menšie
nedostatky sme našli v oblasti Strednej Ázie, kde je pásmo tlaku posunuté príliš na
juh, čo súvisí s rozsahom Slovanskej civilizácie.

V. Baar (2002) upravil členenie Huntingtona, pričom upevnil postavenie
pankresťanskej, panislamskej, panbuddhistickej a panhinduistickej geokultúrnej
civilizačnej sféry. V rámci nich vystupuje 15 civilizácií

39


(5 kresťanských , 5 islamských , 4 buddhistické a 1 hinduistická )
„s vedomím, že rozdiely medzi takto vymedzenými civilizáciami nemusia byť úplne
rovnocenné“ (s. 26). Pri ich vymedzovaní hrala okrem náboženstva významnú úlohu
aj jazyková štruktúra obyvateľstva (najmä v prípade rozčlenenia Islamskej civilizačnej
sféry, pozri mapa 15). Toto členenie je však príliš zjednodušené a v niektorých
prípadoch aj nepresné. Najväčší nedostatok vidíme pri vymedzení civilizácie
s názvom Arabská sunnitská (ozn. II A). Autor nerešpektoval religióznu heterogenitu
v Etiópii a v niektorých štátoch Sahelu, kde podiel moslimov na obyvateľstve
nedosahuje ani nadpolovičné hodnoty a ani národnostné zloženie obyvateľov
nesúhlasí s jej názvom. Na druhej strane Tibetsko – mongolská lamaistická civilizácia
(III D) prechádza aj územím Sin-ťiangu s prevahou moslimov a čínskych relígií, nie
však lamaizmu. Autor tak chcel iba vytvoriť súvislý areál, pričom nerešpektoval
religióznu štruktúru, čo odporuje s hlavnými kritériami jeho regionalizácie. Označenie
Perzskej civilizácie (Irán, Afganistan, Tadžikistan) ako šiítskej je tiež nesprávne,
pretože v Afganistane a Tadžikistane je výrazná prevaha sunnitov (5:1). Inak je to
zaujímavý pohľad jasne znázorňujúci územnú prevahu civilizácií pankresťanskej
geokultúrnej civilizačnej sféry, ktorá ostatné sféry obklopuje.

Keďže pri kultúrnych členeniach dominuje religiózna zložka, je vhodné uviesť aj
členenie sveta na religiózno-geografické regióny. Takúto štúdiu vypracoval R.
Matlovič (2001), ktorý ich vymedzuje 23, hoci metodiku neuvádza. V koncepcii hrajú
významnú úlohu fyzickogeografické faktory, čo potvrdzuje odlíšenie troch regiónov
v Austrálii a Oceánii, kde, ako uvádza, prevládajúcimi a významne zastúpenými
religióznymi systémami sú zhodne protestantizmus, katolicizmus a primárne relígie,
alebo nezaradenie do jedného regiónu štáty severnej Afriky a Arabského polostrova.
Nepriaznivo typizačne pôsobí región Ostrovnej Afriky, ktorý zahŕňa všetky ostrovné
štáty a závislé územia pozdĺž afrického pobrežia.

40


2.4 ŠIROKO CHÁPANÁ KULTÚRA A KOMPLEXNÉ ČLENENIA

R. J. Russell – F. B. Kniffen v publikácii Culture Worlds z roku 1951 (J. P. Cole 1965)
rozdelili svet na kultúrne ríše: Polárnu, Európsku, Suchú (prevažne moslimský svet),
Africkú, Orientálnu (v zmysle monzúnovej Ázie), Pacifickú a Americkú.

Ako príklad uvádza členenie na hlavné kultúrne regióny z roku 1968 J. O. M. Broeka a
J. E. Webba, ktorí rozdelili svet na štyri hlavné kultúrne oblasti, alebo ríše – major
culture realms: 1) Západnú, 2) Prevažne islamskú, 3) Indickú, a 4) Východoázijskú a
dve menšie (vedľajšie – minor culture realms) oblasti
5) Juhovýchodná Ázia a 6) Mezoafrika. Západná oblasť sa v podstate zhoduje s veľmi
širokým vymedzením západného civilizačného okruhu, ktorý je ďalej rozčlenený na
deväť subregiónov pomenovaných podľa geografickej polohy v rámci kontinentu
s výnimkou Ruského (pozri mapa 16). Týmto zároveň poopravujeme čiastočne
chybnú interpretáciu tohto členenia, ktoré uvádzajú Bašovský – Lauko (1990).
Zvláštne je však zaradenie Fínska k stredoeurópskemu subregiónu, ktoré tam čo do
kultúry ani geografickej polohy vôbec nepatrí. Spencer (1965) na báze vlastných
komplexných kultúrnych kritérií vymedzil 12 kultúrnych svetov (mapa 17).

V druhej správe Rímskeho klubu M. Mesarovic – E. Pestel rozdelili svet podľa
tradície, hospodárskeho rozvoja a kultúry na systém navzájom odlišných regiónov
(Domański 1983): 1) Severná Amerika, 2) Západná Európa, 3) Japonsko, 4) Austrália,
Južná Afrika a ostatné rozvinuté štáty (?), 5) Východná Európa so ZSSR, 6) Latinská
Amerika, 7) Severná Afrika a Stredný východ, 8) Tropická Afrika, 9) Južná
a Juhovýchodná Ázia, 10) Čínska ľudová republika. Štvrtý región tu vystupuje ako
typizácia, čo z pohľadu individuálnej regionalizácie, samozrejme, nie je správne.

K. Ivanička (1983) uvádza tieto kultúrne svetové systémy, makroregióny:
1) Sovietsky, 2) Angloamerický, 3) Latinskoamerický, 4) Islamsko-arabský, 5) Indický,
6) Východoázijský, 7) Juhovýchodoázijský, 8) Mezoafrický, 9) Juhoafrický a

41


10) Austrálskonovozélandský. Pri členení použil syntézu viacerých analytických
kritérií ako spôsob využívania prirodzeného prostredia, typ a úroveň technológie,
spoločenská organizácia, jazyk, vplyvy náboženstva, kultúrne vplyvy a pod. (s. 393).

J. E. Benhart – C. R. Scull (1985) chápu kultúru taktiež veľmi široko. Kultúrnu, najmä
religióznu nejednoznačnosť v oblasti Sahelu vyriešili zaradením tejto časti sveta ako
prechodnej oblasti vymedzenej administratívnymi hranicami štátov (od Mauretánie
po Somálsko vrátane Sudánu (mapa 18).

Desať kultúrno-geografických regiónov vyčlenili J. L. Swanson – R. G. Boehm (1989),
kritériami boli: prírodné prostredie (fyzickogeografická zložka), história, jazyková a
religiózna štruktúra, politické zriadenie, sociálne štruktúry (nešpecifikované),
inštitúcie a na poslednom mieste aj ekonomika (členenie – pozri mapa 19).

Za otca kultúrnych oblastí sveta, resp. Kulturerdteile v nemeckej geografii sa
považuje A. Kolb. Na základe jeho členenia z roku 1962 J. Newig (2004) vytvoril
modifikované a pre súčasný svet platné kultúrne oblasti, o čom svedčí aj zaradenie
postsovietskych štátov strednej Ázie k Orientu (mapa 20, o nevhodnosti pojmu
Orient pozri kapitolu 1). Podobne rozpracovala kultúrne oblasti Ch. Reinke (2004)
pod pracovným označením vydavateľstva Klett – Perthes, ktorá ich definuje ako „pod
kultúrnou oblasťou sa rozumiem územie subkontinentálnych rozmerov s jednotným
pôvodom kultúry (Kolb 1962 podľa Reinke 2004). Ovplyvnený Newigom, A.
Hofmayer rozlišuje 11 kultúrnych oblastí sveta (mapa 21).

Komplexné kultúrno-geografické regióny sveta v gymnaziálnej Geografii 2 (Mládek et
al. 1997) predstavujú rozsiahlejšie územia, na ktorých sa prejavuje určitá jednota
(zjednotenie) všetkých priestorových prvkov tak prírodného, ako aj humánneho
charakteru. Kultúra sa chápe veľmi široko a zahŕňa všetko, čo človek svojimi
intelektuálnymi schopnosťami vytvoril z prírody a čím ju zároveň ovplyvnil. Regióny
vznikli syntézou viacerých prvkov:
spoločný vývoj kultúry (jazyk, náboženstvo, tradície),
osobitosti spojenia prírodných a humánnych krajinných prvkov,

42


historické súvislosti vo vývoji ekonomického a sociálneho systému,
súčasná politická a ekonomická pozícia vo svete,
význam ako partnera obchodu (výmeny).
Regióny majú však nejasné hranice a viacero prechodných zón. Veľmi podobnú a
nejednoznačnú regionalizáciu na báze podobných kritérií vypracoval I. Bičík (2001).
Špecifické sú Kultúrno-geografické regióny uvedené v Školskom zemepisnom
atlase VKÚ (2004), kde Sudán je rozdelený medzi dva regióny (Severná a Subsaharská
Afrika).
M. Bradshaw vo svojej A World Regional Geography vyčlenil deväť hlavných
svetových regiónov, „najmä na kultúrnej báze“. Z ostatných kritérií uvádza
ekonomické, politické a fyzické (v zmysle fyzickej geografie), a to práve v tomto
poradí, bližšie ich bohužiaľ nešpecifikuje. V prvom vydaní (1997) štáty strednej
Európy zaradil do regiónu Východná Európa, Balkán a bývalý ZSSR, čím vysoko
podhodnotil väzby a integračné snahy medzi týmito krajinami a štátmi Západnej
Európy (mapa 22), čo upravil v nasledujúcom vydaní (2002), k čomu pravdepodobne
prispeli vstupné rozhovory týchto štátov s EÚ. (Makro)región Bývalý ZSSR nahradilo
SNŠ (bez Moldavska), ostatné štáty tvoria Európu. Do Východnej Ázie zahrnul aj štáty
juhovýchodnej Ázie, čím vytvoril kultúrne, nábožensky, politicky a ekonomicky
značne heterogénnu oblasť s veľkou koncentráciou svetovej populácie. Do Oceánie
ráta aj Austráliu s Antarktídou, keďže oblasť sa vyznačuje nízkym osídlením (pozri
mapa 23). V jeho najnovšej publikácii Contemporary World Regional Geography:
Global Connections, Local Voices (2004) však uvádza pozmenené členenie, kde
juhovýchodnú Áziu nelogicky (pravdepodobne pre rozlohu a ostrovný charakter)
odlúčil od Východnej Ázie a včlenil do regiónu Juhovýchodná Ázia a Južný Pacifik
(spolu s Austráliou, Oceániou a Antarktídou) a región SNŠ zmenil názov na Rusko
a susediace krajiny (pre začlenenie Moldavska do Európy je to správnejšie, pozri
mapa 24).

Najprepracovanejšiu a najkomplexnejšiu regionálno-geografickú prácu vytvorila
dvojica H. J. de Blij - P. O. Muller (1988) vypracovaním vlastnej koncepcie na báze
„kultúrno-geografických javov s použitím hlavne ekonomických, urbánnych,
politických, fyzickogeografických a historicko-geografických kritérií“. Podľa autorov

43


„je syntézou humánnej geografie ako celku“ s prihliadnutím na fyzickogeografické
podmienky. Ich regionálny systém (ríše, regióny a subregióny) nie je založený (len) na
kultúrnych, ale (regionálno-) geografických ríšach (regiónoch). Koncepciu prvýkrát
vypracovali roku 1971 v odvtedy často publikovanej Geography: Realms, Regions and
Concepts, kde najskôr vyčlenili 13 makroregiónov s prihliadnutím viac na politické a
ekonomické usporiadanie sveta, čo potvrdzuje osobitné postavenie Japonska,
Austrálie a Oceánie (súčasť vyspelého kapitalistického bloku). O serióznom
zakomponovaní fyzickej geografie svedčí oddelenie Strednej Ameriky a Africkej
tranzitnej zóny ako pozvoľný prechod medzi arabsko-moslimskou a animisticko-
kresťanskou černošskou Afrikou (pozri mapa 25). Na politické premeny v roku 1994
reagovali viacerými zmenami (podľa Matoušek 1998, Ištok 2003): Austráliu a
Japonsko zaradili do regiónov s podobným označením: 3A, resp. 3B, čím chceli
vyjadriť úzke ekonomické kontakty medzi oboma krajinami a perspektívne sa
vyvíjajúcu ekonomiku v ázijsko-pacifickom priestore (páse).
Kultúrny faktor, na rozdiel od Bradshawa, prevážil pri oddelení sovietskej
strednej Ázie od bývalého ZSSR a pripojeniu k prevažne islamskému regiónu (Severná
Afrika a Juhozápadná Ázia – tu odčlenili Sudán). Z makroregiónu ZSSR ostalo Rusko,
ale zahŕňa aj kaukazské republiky (Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko), ktoré pre
kultúrne kritérium a zotrvávajúce ekonomické väzby k Rusku podľa nich nebolo
možné zaradiť k islamským krajinám (mapa 26). Túto koncepciu ešte upravili, keď
Japonsko zaradili do makroregiónu Východná Ázia (2004 - mapa 27). V roku 2004
uvádzajú princípy vyčleňovania založené na súbore priestorových kritérií. Po prvé ríše
(oblasti) sú najväčšie jednotky, na ktoré môže byť obývaný svet rozdelený. To zahŕňa
fyzickogeografické aj kultúrne kritériá. Po druhé, ríše sú výsledkom ľudskej
spoločnosti, prírodného prostredia a funkčných interakcií medzi nimi. Po tretie, ríše
musia byť úplným, vyčerpávajúcim výkladom hlavných koncentrácií ľudstva
v dnešnom svete (2004, s. 3).

Ďalšími autormi komplexných členení na kultúrnej báze sú Marston – Knox –
Liverman (2002), Pulsipherová – Pulsipher (2002), Rowntree (2005) a Sanders
(2002). Operujú s podobnými komplexnými kritériami. Ich členenia sa vzájomne líšia
iba rôznym pohľadom na zaradenie bývalých republík ZSSR (mapy 28, 29, 30, 31).

44


2.5 ŠPECIÁLNE ČLENENIA

Nespočetne veľa regionalizácií bolo vytvorených delením existujúcich kontinentov, v
tomto prípade chápaných ako makroregióny, na menšie časti, ktoré možno označiť
za subregióny. Nachádzajú sa hlavne v školských zemepisných učebniciach, atlasoch
a v rôznych článkoch a monografiách a stretneme sa s ním aj pri hlavnom členení
OSN. Niektoré z nich sú vyčleňované správne na základe vhodne zvolených kritérií,
no pri porovnaní s tradičnými regionalizáciami sa prelínajú úrovne makroregión –
subregión, o čom svedčí napr. tradičné (vhodné) rozdelenie Ázie a nadmerné
rozdelenie subsaharskej Afriky na tri alebo štyri, príp. päť samostatných
(sub)regiónov. V podstate sem možno zaradiť všetky členenia, ktoré aspoň čiastočne
nezohľadňujú veľkú diferenciáciu Ázie, nerešpektujú územnú celistvosť a
kompaktnosť Ruska, resp. ZSSR a etnickú a religióznu diferenciáciu Afriky. Naproti
tomu býva bežne vyčleňovaná Latinská (v niektorých prípadoch aj Stredná) Amerika
a Stredný východ.

Objemná práca Elisée Reclusa, cyklus Nouvelle Géographie Universelle (1876 - 1894),
pozostávajúca z 19 kníh predstavuje jedinečnú regionalizáciu na základe politických a
historicko-právnych kritérií opierajúc sa najmä o geografickú polohu, koloniálne
panstvá a ich dŕžavy, prírodné podmienky a pod. V diele badať relatívne silný vplyv
geografického determinizmu.

Ďalší významný autor, resp. zodpovedný redaktor prác podobného rangu, P. Vidal de
la Blache, zoradil štáty sveta do 15 regiónov, z ktorých 6 sa nachádza v Európe
a jeden tvorí Rusko (mapa 32). Veľmi zaujímavé je jeho oddelenie Prednej (a Vysokej)
Ázie od ostatnej Monzúnovej Ázie, ako aj vymedzenie Afriky na 1. Východnú, strednú
a južnú (prevažne „francúzsku“) a 2. Severnú a západnú (prevažne „britskú“), čo
čiastočne zohľadňovalo vtedajšie politické postavenie štátov, resp. kolónií.

K. Mirvald (1936) vytvoril podrobné členenie jednotlivých svetadielov – 6 sa
nachádza v Európe, 7 v Ázii, 5 v Afrike, 4 v Amerike, jeden v Austrálii, 3 v Oceánii a 2
Polárne krajiny. Odčlenenie Malej Ázie (Turecko, Perzia, Afganistan, Beludžistan

45


[Balúčistan]) od Prednej Ázie s arabskými, ale aj kaukazskými štátmi, ktoré rozdeľujú
Malú Áziu na dve časti, je rušivým typizačným prvkom. Zaujímavé je vytvorenie
subregiónu Severná Ázia s prihliadnutím na prevažne turkické zloženie obyvateľstva
zasahujúceho hlboko do územia ZSSR.

Vysokoškolská učebnica amerického geografa J. W. Morrisa et al. World Geography
(1972) obsahuje rozdelenie Zeme na 15 hlavných svetových regiónov (mapa 33).
Regionálne členenie bolo stavané pre výučbu regionálnej geografie sveta na
amerických univerzitách, pravdepodobne preto je podrobnejšie členená Severná
Amerika a Európa bez ZSSR (3 + 3 regióny). Každý región tvorí samostatnú kapitolu
vypracovanú iným autorom so subregiónmi vymedzenými na báze odlišných kritérií,
čím je práca veľmi subjektívna a ťažšie porovnateľná s inými subregionalizáciami. Pre
porovnanie, kým na území Kanady a USA prevládajú fyzickogeografické kritériá,
v subregióne Stredný východ (o nevhodnosti tohto pojmu pozri
podkapitolu 1.2) sú to kultúrne a ekonomické charakteristiky.

Podobne, no eurocentricky pôsobí regionalizácia v Zemepise pre 9.ročník ZŠ (Tolmáči
et al. 2004), kde je tiež podrobnejšie rozčlenená Európa.

Špecifická je demogeografická regionalizácia A. Maryańskeho (1977), ktorý vo svojej
Ludność świata charakterizuje vývoj počtu obyvateľov, jazykovú a rasovú štruktúru,
migrácie a pod. pre každý z 10 makroregiónov s podrobným vnútorným členením na
menšie celky. Regionálne vymedzenie na základe týchto kritérií je vo všeobecnosti
správne a vhodné, svedčí o tom napr. Európa (bez ZSSR), kde zaradil kapitalistické aj
socialistické štáty. Jedinú výnimku tvorí disproporcia medzi Severnou Afrikou
a rozsiahlou Južnou Áziou, ktorá zahŕňa štáty Juhozápadnej, Južnej a Juhovýchodnej
Ázie ako subregióny (mapa 36). Na základe horeuvedených kritérií by bolo
vhodnejšie tieto subregióny „povýšiť“ na makroregióny a spojiť Severnú Afriku s
Juhozápadnou Áziou.

46


B. Russett roku 1967 (Kotvanová 1997) používa viaceré komplexné kritériá, no pre
jeho netradičné až zvláštne vymedzenie sveta sme ho zaradili k špeciálnym
členeniam. Na základe kritérií:
sociokultúrna podobnosť,
podobné politické postoje a správanie, ktoré je odrážané hlasovaním v OSN,
členstvo v medzinárodných organizáciách,
vzájomná ekonomická závislosť meraná obchodom a jeho podielom na
národnom dôchodku a
geografická blízkosť, ktorá je determinovaná vzdušnou vzdialenosťou medzi
hlavnými mestami,
prostredníctvom faktorovej analýzy vyčlenil 5 regiónov:
1) Afro-Ázia, 2) Západná spoločnosť, 3) Latinská Amerika, 4) Polorozvinuté latinské
krajiny a 5) Východná Európa. Z uvedeného členenia vyplýva prílišná fragmentácia
Latinskej Ameriky na jednej strane a na druhej strane veľký rozsah ostatných
regiónov.

A. K. Phillbrick (1967) rozdeľuje svet najskôr na 4 časti: 1) Výmenný svet
(tvorí ho sedem relatívne vyspelých regiónov), 2) Subsistenčný svet,
3) Prechodný, alebo kombinovaný typ (Mexi-Karibská Amerika) a 4) Neobývaný svet
(pozri mapa 37). „Kultúra je spôsob života špecifickej skupiny obyvateľstva na
určenom území v určitom čase“ (s. 89). Svoje kultúrne systémy vyčlenil na základe
religióznej a jazykovej štruktúry, technológie a gramotnosti.

J. Novotný (2003) pri hodnotení socio-geografickej diferenciácie sveta stanovil
zásady:
o vymedzené jednotky by mali byť územne porovnateľné (interval 0,5-2
priemernej veľkosti regiónu);
o pokiaľ možno, vymedzené jednotky by mali byť územne spojité;
o vymedzené jednotky by mali byť čo najviac organické z hľadiska vzťahov
jadrových oblastí osídlenia a ekonomiky a priľahlej periférie, socioekonomickej
vyspelosti, kultúrnej integrity (náboženskej, etnickej jazykovej a pod.).

47


Územná veľkosť bola podmieňujúca pri štúdiu samotnej diferenciácie. Tú uskutočnil
na základe troch znakov, ktoré sú zároveň hlavnými kritériami: HDP na 1 obyv., HDP
na km2 a počet obyv. na km2 (hustota zaľudnenia). Pri vymedzovaní rozsiahlych
(makro)regiónov, ktoré označil ako subsystémy (v rámci svetového systému),
prihliadal čiastočne aj na kultúrne a iné ekonomické charakteristiky štátov. Táto
regionalizácia je však v niektorých prípadoch skresľujúca. O tom svedčí napríklad
rozdelenie Ameriky na 4 celky, kde USA tvoria s Mexikom (na základe členstva
v NAFTA) jeden subsystém, na druhej strane je zaujímavé síce netradičné, ale nie
nesprávne vymedzenie Mezoafrického subsystému, ktorý tvoria prevažne štáty
Sahelu, a zaradenie štyroch stredoázijských republík a Afganistanu k subsystému
Severná Afrika a Juhozápadná Ázia, územne rozsiahly Kazachstan rozpoltený medzi
obyvateľstvo slovanského a turkického pôvodu priradil k Ruskému subsystému (pozri
mapu 34).

Regionalizácii Kurbalija et al. (2003) „predchádzala komparácia a observácia
regionalizačných vzorov aplikovaných hlavnými svetovými médiami (napr. BBC) a
edukačnými inštitúciami. To je aj dôvod, prečo regionalizačné kritériá boli založené
viac na sociogeografické ako fyzickogeografické charakteristiky. Ako uvádzajú, pri
tradičnom odčlenení Severnej od Latinskej Ameriky prevážil kultúrny aspekt,
podobne aj pri oddelení Severnej Afriky a Juhozápadnej Ázie (dva subregióny) od
oboch kontinentov, kde dominantným kultúrnym faktorom bol islam. Južná Ázia
ostáva celistvá vďaka „veľkej koncentrácii obyvateľstva a podobnému spôsobu
života, ktorý funguje napriek náboženským rozdielom medzi jednotlivými štátmi“.
Ázijsko-pacifický región vytvorili na základe jej geografickej koherencie s Pacifickým
bazénom, a to napriek „hlbokým demografickým, politickým, ekonomickým,
religióznym a kultúrnym rozdielom. Všetky štáty sú zapojené do komplementárnych
procesov podmienených ich lokáciou. Na druhej strane Oceánia s nízkym počtom
obyvateľov neumožňuje vymedzenie samostatného regiónu“ (pozri mapu 35).

Svetová banka (2005) operuje s regionalizáciou na báze ekonomických kritérií. Svet
je rozdelený na päť rozsiahlych makroregiónov, v rámci ktorých je vymedzených 16
regiónov. Príznačné je oddelenie Severnej a Južnej Kórey, prvej k čínskemu, druhej

48


k japonskému regiónu. Podrobnejšie je rozdelená Južná Amerika – Andský
a Laplatský región. Rozdeleniu sa nevyhlo ani SNŠ – Rusko a Východná Európa
(Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko) tvoria dva samostatné regióny v rámci spoločného,
kým Stredná Ázia je zaradená do Islamského makroregiónu. Napriek tomu, že ide
o ekonomické členenie badať, že aj tu sa prejavila výraznejšie práve kultúrna zložka.
Preferencia ekonomických kritérií sa prejavila iba pri rozdelenej Kórei a pri Južnej
Amerike.

Členenie OSN je tiež postavené na kontinentálnom členení (hlavné oblasti), pričom
v staršom členení je Amerika rozdelená na Severnú a Latinskú, zvlášť vystupuje ZSSR.
Samotné regióny, označené ako subregióny, ktorých je 21, vznikli rozdelením
všetkých hlavných oblastí (okrem Severnej Ameriky a ZSSR) na niekoľko menších
celkov, ktorých vyčlenením by mala byť dosiahnutá väčšia homogenita vo veľkosti
populácie a (vyššia) presnosť demografických štatistík (Demographic Yearbook 2000
2002, mapa 38). V najnovšom členení na makrogeografické (kontinentálne) regióny
a subregióny vystupuje Amerika na makroúrovni celistvá (Severná Amerika je jedným
zo štyroch subregiónov), Rusko je pričlenené k subregiónu Východná Európa v rámci
Európy. Ďalšími zmenami sú zjednotenie regiónu Číny, Kóreí a Japonska (Východná
Ázia), nový subregión Stredná Ázia, pričlenenie kaukazských republík k Západnej Ázii
a juhoslovanských republík s Albánskom a Gréckom k Južnej Európe. Do Východnej
Európy patria okrem Ruska aj ostatné postsocialistické štáty Európy okrem
pobaltských krajín, ktoré sú zaradené do Severnej Európy.

Veľmi špecifickými sú regionálne členenia inštitúcií OSN a iných inštitúcií s
celosvetovou pôsobnosťou založenou na princípe decentralizácie činnosti v rôznych
oblastiach sveta. Pri členení WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) bola
príslušnosť niektorých krajín k danému regiónu motivovaná okrem
(všeobecno)geografických aj politickými, ekonomickými či kultúrnymi faktormi
(Kavka 1989). Najmä religiózna štruktúra obyvateľstva bola uplatnená pri vyčlenení
regiónu Východné Stredomorie s prevažne moslimským obyvateľstvom. Názov je
nevhodný, región siaha až k Indickému oceánu a nezahŕňa ani typickú
východostredomorskú moslimskú krajinu akou je Turecko. Naopak, veľmi rozsiahle a

49


nehomogénne celky tvoria Amerika, Európa (vrátane býv. ZSSR) a Západné
Tichomorie (Čína aj Austrália a Oceánia). Pozri mapu 39 (WHO 2005).

Podobným spôsobom, ale aj s prvkami typizácie, boli vyčlenené FAO regióny (-
Afrika, - Európa, - Ázia a Pacifik, - Stredný východ, - Severná Amerika a - Južná
Amerika), či DVD regióny: 1) Severná Amerika, 2) Európa, Japonsko, Stredný východ
a Južná Afrika, 3) Juhovýchodná Ázia, 4) Austrália, Nový Zéland, Stredná a Južná
Amerika, 5) Severozápadná Ázia a 6) Čína (mapa 40). V každom z týchto regiónov
možno kúpiť DVD prehrávače obmedzené len na tento región z dôvodov možného
kupovania, alebo napaľovania DVD filmov z iného regiónu, v ktorom sa už
uskutočnila premiéra filmu pretože odtiaľ prichádza s úmyselným oneskorením
(Broža 2004).

50


3. VLASTNÁ REGIONALIZÁCIA SVETA

Regionalizácia sveta teda nie je jednoduchá ani jednoznačná záležitosť, to potvrdzuje
aj značná diverzita horeuvedených prístupov. Ako potenciálnu pomôcku pre naše
členenie sme vytvorili syntézu vybraných porovnateľných členení, resp. silu hraníc ich
regiónov. Študovali sme ju zvlášť pre obdobie bipolárneho sveta a zvlášť pre obdobie
po jeho páde, teda od začiatku 90. rokov.

3.1 STABILITA (SILA) HRANÍC MAKROREGIÓNOV

Z mapy 41, ktorá vznikla naložením členení – Cole (1965), Häufler (1985), Wokoun
(1988), Fisher (1989), De Blij – Muller (1988), Hudman – Jackson (1990), Morris
(1972), Phillbrick (1967), Boehm – Swanson a Benhart – Scull (1985) – vyplýva, že
väčšina autorov vyčleňuje zvlášť Japonsko (príp. Japonsko a Južnú Kóreu či Tchaj-
wan) a Austráliu s Novým Zélandom, v jednom prípade dokonca tvoria spoločný
makroregión (Fisher). Česko-slovenskí autori pričleňujú komunistické štáty Indočíny
(Laos, Kambodža a Vietnam) k Čínskemu makroregiónu (Häufler, Wokoun).
Pre obdobie od pádu bipolárneho sveta po súčasnosť sme vychádzali z členení
De Blij – Muller (2004), Bradshaw 2004, Rowntree (2002), Marston (2002),
Pulsipherová – Pulsipher (2002), Newig (2005) a pre objektívnosť aj špeciálne
členenie Novotný (2003). Autori sa zhodujú v počte regiónov aj približným rozsahom
regiónov (okrem Novotného), najväčším problémom ostáva zaradenie štátov
bývalého ZSSR (najmä Strednej Ázie a východnej Európy), Sudánu a Afganistanu
(problém kultúrnych, konkrétne religióznych kritérií). Austrália býva na rozdiel od
predošlého obdobia častejšie pričleňovaná k Oceánii, resp. Austrálii a Oceánii
(pravdepodobne pre veľkosť populácie a rozlohy súše mapa 42).
Z prvej mapy vyplýva, že na členenia sveta výrazne vplývalo politicko-
geografické usporiadanie sveta, z množstva na kultúre založených členení súčasnosti
zase vyplýva jednoznačná preferencia kultúry ako hlavnej „makroregiónotvornej“
zložky. Celkový prehľad o autoroch a počte vymedzených regiónov podáva
tabuľka 1.

51


3.2 TEORETICKO-METODOLOGICKÉ VÝCHODISKÁ REGIONALIZÁCIE

Pri hodnotení nášho členenia na prvom mieste musíme upozorniť, že sme
vypracovali komplexnú multikriteriálnu geografickú regionalizáciu (nepoužili sme
jedno, ale súbor niekoľkých regionalizačných kritérií. Išlo o postupnú analýzu
jednotlivých ukazovateľov podľa doleuvedených kritérií. Nasledovala syntéza, určitá
forma skĺbenia metódy superpozície a metódy vedúceho faktora. Ako vedúci faktor
sme stanovili kultúrnu zložku (religiózna, etnická a jazyková, príp. aj rasová
štruktúra), až na ďalšom mieste ekonomická vyspelosť či pozícia v integračných
zoskupeniach, geokultúrne a geopolitické vplyvy a väzby.

Základné kritériá a princípy našej komplexnej geografickej regionalizácie sú
v nasledovnom poradí:

Kritériá komplexnej geografickej regionalizácie
(0) rozmiestnenie pevniny a morí (fyzickogeografická zložka)
(1) kultúrny aspekt – religiózna, jazyková, etnická, príp. aj rasová štruktúra
(2) ekonomická vyspelosť - ukazovatele HDP (PPP, na 1 obyv.) a HDI
(2) pozícia v integračných zoskupeniach
(3) výrazné fyzickogeografické bariéry, ktoré silne ovplyvnili koncentráciu
obyvateľstva a jeho etnické a rasové zloženie (Indický subkontinent
alebo Sahara; ostrovy)
(4) geokultúrne a geopolitické vplyvy a väzby

Princípy komplexnej geografickej makroregionalizácie

(1) makroregióny majú kontinuálny charakter a musia byť celistvé
(s výnimkou priľahlých ostrovov)

(2) makroregióny tvoria relatívne homogénne a územne rozsiahle, alebo populačne
veľké celky, aby boli navzájom porovnateľné (minimálne rozloha najmenšieho
kontinentu, teda 7,682 mil. km2, alebo 1/N obyvateľstva všetkých supraregiónov,
teda Zeme, kde N je počet vyčlenených supraregiónov; z dôvodu veľkej difúzie
a rozľahlosti Tichého oceánu kritérium spĺňa aj ostrovná ríša Oceánia)

52


(3) jeden štát môže tvoriť makroregión, len ak dosahuje požadované parametre
rozlohy a veľkosti populácie (7,636 mil.km2 a O = 1/N mil. obyv. Zeme – spĺňa ich
len Čína)

(4) ohraničenie na súši tvoria administratívne hranice suverénnych štátov, príp. iné
administratívne hranice

(5) makroregiónov musí byť vhodný počet, t. j. viac ako počet kontinentov resp.
svetadielov, optimálne 9 - 15

Tri všeobecné pravidlá individuálnej regionalizácie pritom ostávajú v platnosti:
- 1. Neopakovateľnosť a celistvosť individuálneho regiónu nás nútia brať ho
taký aký je, t.j. aj s cudzorodými prvkami
2. Suma plôch vyčlenených regiónov sa musí rovnať ploche územia, ktoré sme
delili
3. Na jednom stupni nemožno kombinovať typizáciu s individuálnou
regionalizáciou (Mičian 1997).

Štáty s nejednoznačným zaradením vykazujú približne rovnakú početnosť dvoch
najvýznamnejších relígií populácie. Tieto štáty ležia na zlomových líniách civilizácií
(pozri aj De Blij – Muller, Puchovský), zároveň predstavujú ohniská napätia
a nepokojov. V Afrike sú to: Nigéria (49:51), Etiópia (51:49) a z hľadiska
vnútropolitickej situácie sem možno zaradiť aj Sudán (70:30). V Ázii je jednoznačne
rozštiepeným štátom Kazachstan (55:45). Žiadne iné štáty nie sú natoľko nábožensky
diferencované, hoci dôležitá môže byť aj diferenciácia politická (Ukrajina –
Huntington 2001), či etnická. V najsilnejších ohniskách napätia a nepokojov sú
skĺbené všetky spomínané rozdiely, ku ktorým sa často pripája, hoci primárne, aj
fyzickogeografická zložka.

53


3.3 POPIS KOMPLEXNÉHO ČLENENIA

Mapa 43 a tabuľka 2 podávajú prehľad o vymedzených makroregiónoch.

AMERIKA - S rozdelením amerického kontinentu na región SEVERNEJ AMERIKY
a LATINSKEJ AMERIKY sa stotožňujeme s väčšinou autorov. Strednú Ameriku
nepovažujeme za samostatný región z dôvodov etnicky, lingvisticky a nábožensky
homogénneho prostredia Mexika a strednej Ameriky (chápanej v užšom slova
zmysle, subregión vyčlenený napr. Bradshawom) so španielsky hovoriacimi krajinami
južnej Ameriky a Brazíliou. Na druhej strane mnoho podobných čŕt, tak etnických, či
rasových, ako aj religióznych, zdieľajú štáty Karibskej oblasti s pobrežnými oblasťami
Brazílie a všetkých troch Guyán. Ani ekonomicky sa štáty strednej aj južnej Ameriky
výrazne nelíšia, a to napriek členstvu Mexika v NAFTA.
AFRIKA A ÁZIA (BEZ RUSKA) - Do (makro)regiónu SEVERNÁ AFRIKA A ZÁPADNÁ ÁZIA
sme zaradili prevažne moslimské štáty, historicky významné ríše, a to arabské štáty,
Turecko a Irán spolu s nemoslimskými krajinami (Izrael, Arménsko a Gruzínsko), ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť regiónu. Z dôvodov polohy medzi dvoma civilizáciami
a splnenou požiadavkou vyplývajúcou z princípu (3) sme sem pričlenili len severnú
časť Sudánu (16 arabsko-moslimských federálnych štátov). Pohorie Kaukaz tvorí
prirodzenú bariéru medzi týmto a severnejšie položeným ruským makroregiónom,
preto sem zaraďujeme aj ortodoxné kresťanské štáty Arménsko a Gruzínsko.
Kazachstan, taktiež štát na styku 2 civilizačných okruhov bolo ťažké zaradiť do tohto
regiónu. Afganistan, etnicky najheterogénnejší štát tejto oblasti sme taktiež zaradili
do tohto regiónu, to neplatí o Pakistane, ktorý tvorí síce akýsi prechod, no populácia
sústredená do Indoganžskej nížiny je etnicky (Pandžábci, Sindhovia) a jazykovo
totožná s indickými národmi.
Pakistan bol teda zaradený do regiónu JUŽNEJ ÁZIE, kde spolu s Bangladéšom a
Maledivami tvoria tri islamské enklávy, ktorých obyvatelia sú taktiež etnicky príbuzní
s populáciou Indie. Poloha v predhorí Himalájí ako výraznej prirodzenej bariéry a
ekonomické zväzky s Indiou podmienili začlenenie aj Nepálu a Bhutánu do tohto
(makro)regiónu. Na východe sme zaradili Mjanmarsko (Barmu) už do JUHOVÝCHODNEJ
ÁZIE, komplexu so vzájomne interagujúcimi kultúrnymi a ekonomickými väzbami a

54


diverzitou relígií a etník. Ako bolo už spomenuté, tvoria ju štáty ASEAN (a Východný
Timor s dvoma 2 austrálskymi územiami) ako jedno z jadier ázijsko-pacifickej
ekonomickej zóny.
Do VÝCHODNEJ ÁZIE sme okrem Číny a Kóreí, napriek svojej jedinečnosti a
vysokému počtu obyvateľstva, zaradili aj Japonsko, tu bol dôležitý územný rozsah
(princíp 2). S vymedzením Južnej, Juhovýchodnej a Východnej Ázie sa úplne
stotožňujeme so Sandersom (2002).
AUSTRÁLIA A NOVÝ ZÉLAND v našej koncepcii tvoria samostatný kultúrny
a ekonomický blok značne odlišný od ostrovov v Tichom Oceáne, hoci často sa
stretávame s ich začlenením do Oceánie (napr. Cole, Bradshaw). Makroregión
OCEÁNIA síce nespĺňa požiadavky veľkosti populácie, ani rozlohy súše – ostrovy
dovedna obýva niečo cez 7,7 mil. obyvateľov na ploche 552 818 km2 – napriek tomu
je to zvláštny výrazne fyzicko-geograficky podmienený región s ohromným rozsahom
– pospájaním jeho krajných bodov (ostrovov) by sme vytvorili plochu s rozlohou
prevyšujúcu najväčší makroregión (v našom prípade Latinskú Ameriku).
EURÓPA A RUSKO – kontinentálnu EURÓPU sme rozdelili na ZÁPADNÚ a Východnú,
hranica čiastočne kopíruje rozdelenie Západnej a Východnej (ortodoxnej) civilizačnej
sféry, no Juhovýchodnú Európu (od Moldavska po Grécko a po grécku časť Cypru)
sme zaradili z hľadiska kultúrno-historického a politického vývoja a súčasných
integračných tendencií do Západnej Európy. Východnú Európu tvorí Rusko,
Bielorusko a Ukrajina s prevahou východoslovanského pravoslávneho obyvateľstva.
ANTARKTÍDA tvorí zvláštny makroregión mimo rámca našej klasifikácie a
regionalizácie, keďže síce spĺňa požiadavky rozlohy, nemá však stále obyvateľstvo a
nepodlieha žiadnej štátnej správe de jure. V tomto prípade nie je hlavnou jednotkou
makroregiónu štát(y), ale „čistý“ fyzickogeografický kontinent.
Naše makroregióny sú čo do počtu obyvateľov aj rozlohy (ako je uvedené
v princípe 7) homogénnejšie ako tradične vymedzované svetadiely a kontinenty. Pre
objektívnejšie zhodnotenie sme ich porovnali s hlavnými svetovými regiónmi a ríšami
Bradshawa a De Blij – Mullera (pozri tabuľka 1). Z hľadiska rozlohy sa javia ako
najvhodnejšie hlavné svetové regióny Bradshawa, lenže na úkor homogenity (najmä
Juhovýchodná Ázia a Južný Pacifik, pozri mapa 24) z hľadiska obyvateľstva sú to naše
makroregióny.

55


ZÁVER

V úvode sme si stanovili viacero cieľov. Úmysel vytvorili systematizáciu a klasifikáciu
individuálnych regionalizácií sveta
Rozbor prác vytvára jednoduchý prehľad o kritériách a počte regiónov spolu s
kritériami, na základe ktorých boli vyčlenené. V týchto dielach sme našli veľkú
inšpiráciu pre naše členenie.

Na základe vybraných znakov sme vytvorili 12 komplexných geografických
makroregiónov sveta. Tvoria akúsi syntézu doterajších regionalizácií De Blij –
Mullera, Bradshawa, Pulsipherovej - Pulsiphera, Marstona, Sandersa, príp. Cola a
Huntingtona, s prihliadnutím na súčasné a možné budúce trendy vývoja sveta. Keďže
nesie názov komplexná, nestotožňuje sa (alebo len čiastočne) s inými,
nekomplexnými, t. j. čiastočne parciálnymi (kultúrnymi, politickými, ekonomickými,
tobôž nie fyzickogeografickými) členeniami sveta. Tieto členenia však boli príkladnou
bázou pre to naše a taktiež obohacujú túto zaujímavú málo prebádanú oblasť
regionálnej, resp. politickej geografie.

Náš svet je však príliš zložitý na to, aby sme mohli vytvárať stabilizované modely
a chápať jeho diely (makroregióny) ako subsystémy vymedzené na exaktných
kritériách, nevyhnutne teda dochádza k výraznej subjektivizácii výskumu.
Regionalizácie, ktoré sme ocenili najviac, pochádzajú z rúk amerických , príp.
britských (Cole) autorov. Sú súčasťou rozsiahlych, viac ako päťsto stranových
publikácií Regionálnej geografie sveta (a o makroregiónoch). V našej slovenskej,
českej, nemeckej či francúzskej literatúre také diela chýbajú (určité náznaky rysuje
Baar).

Nech sa naša práca stane inšpiráciou pre toho, kto podobnú publikáciu vytvorí .......
vtedy bude náš skutočný cieľ splnený. Filip Polonský, 28.4.2005

56


SUMMARY

Regionalization of the world

For several centuries the land area of the world was divided conventionally into
continents. Most atlases and textbooks of the world regional geography still group
their maps in continental order. Approximately in the mid of 20th century many
geographers abandoned this traditional physical geographical division. There were
many different reasons why they did so. The most discussed argument is the
enormous heterogeneity of Asia, physical, cultural, economical and the aerial
disparity between this, the largest continent, and Australia which is the smallest with
only about 20 millions inhabitants. There are also political reasons, as in the case of
Russia, Turkey, Panama, Egypt and Indonesia, all of these states share their
boundaries between two continents and would have to be artificially divided to keep
continental division intact. And there is much more to mention, e.g. the cultural
break between USA and Mexico (and whole Latin America); the physical barrier of
desert in Africa; Arab-Moslem culture spread through parts of Asia and Africa …

The main purpose of our work is to provide an overview of different types of
regionalizations at the subglobal level made by various authors from their own point
of view, to classify their regional divisions based on criteria they have used and at
last to make new views in the regional divisions according to our criteria.
Our goals were
1) The analysis of the world regionalizations “the state as the basic unit of
division”, to bring some samples/examples? of different authors and to differ
individual regionalizations apart from typological
2) The classification and systematization of individual regionalizations of the
world according to the criteria used
3) The explanation of selected regional terms and the meaning of
regionalization for the world today

57


4) The synthesis of the comparable regionalizations analyzed through their
regions´ border stability
5) The regionalization based on complex spatial criteria with the respect to
other recent complex regionalizations

As main methods we have used the critical analysis of the studies mentioned below.
Optimal harvest and analysis of various types of statistical data for particular states
and countries was the second step. And the synthesis of all these was the last step
before making our mono or multi-criteria regionalization.

The criteria use to be cultural, economic, political, historical-geographical and more.
As we mentioned before the physical criteria are in descent. During thebipolar world
the most of importance held the political criteria, while in presence it seems to be
the culture is most appropriate for regional unity.
There are different points of view on culture

Thus, we have divided our study into three parts. The first one forms the theoretical
base, together with regional typizations. The second chapter with the description of
regionalizations by various authors has been systematically divided into more
subchapters as to the criteria used: Geopolitical, Economical-Geographical, (Narrow)
Cultural - Civilizational, Wide Cultural and Other and Special world divisions. The last
chapter is dedicated to our own regionalization.

We established our own regional division mainly on cultural base (religion, language,
and race), followed by economic development measures, HDI and GDP PPP (as to
purchasing power parity), economical interactions, and to some extent geopolitical
and geocultural features.
As far as possible, then, the following attributes of the macroregions were taken into
account:
(1) Macroregions should be continual, excl. the offshore islands,

(2) Macroregions should form relatively homogenous and spatial large units and
they should be comparable as to population size or the area (minimum the

58


area of the smallest continent which is 7,682 mil. km2, or 1/N of world
population where N means the number of macroregions divided (N = 12),

(3) One state could form a macroregion just only if it has the parameters of area
and population (7,636 mil.km2 and O = 1/12 of world population – China)

(4) Land boundaries form the administrative limits of sovereign states and
therefore no sovereign state should be split between two regions (except the
islands)

(5) The number of macroregions should be adequate (as to educational or
psychological purpose), optimally 9 – 15

(6) where possible the sea, a thinly populated land area and/or cultural break
should be taken into account

For the educational purposes we made a comparison between our regionalization
and the divisions of Bradshaw and De Blij – Muller (Table 1).

The Americas are divided traditionally into North and Latin America as to the
cultural, economic and prevailing language differences.
North Africa and Central-West Asia includes the Arab countries, which forms
a separate semi-subregion and the Turkic-Iranian subregion, the broader Central Asia
in means of geopolitical importance as the bridge between Europe and the Western
World on one side and the “real” (Monsoon) Asia on the other (eastern) side.
South Asia forms a naturally cultural macroregion with specific population
and culture although there is a great divide between Muslims and Hindus (and
Buddhists). Myanmar, Indochina and insular states grouped economically in ASEAN
form the macroregion of Southwest Asia. Not large in area its population is much
higher than in the neighboring Australian continent and it forms a special physical
geographical part of the world with many islands and peninsulas, straits and
channels, where the most heterogeneous (religiously, ethnically, racially) population
live.
East Asia contains the Chinese, Korean and Japanese civilizations.
Australia and New Zealand is a specific region with low population size
culturally and economically different apart from Oceania, which is a typical physical

59


geographical macroregion large enough in its distinctiveness throughout the Pacific
Ocean.

The main criteria appeared to be the culture together with integration groupings
although the first and main factor is the physical geographical one, land masses and
their distribution. Special type of land distribution are the islands especially in
Oceania, which is a naturally region. Other islands, if permanently inhabited, belong
to the closest macroregion.

60


ZOZNAM LITERATÚRY

Allen, F. (2002): Atlas atlasov, svet očami kartografov. Bratislava : Perfekt. 160 s.
Baar, V. (2002): Národy na prahu 21. století : Emancipace nebo nacionalismus?
Ostrava : Tilia. 415 s. ISBN 80-86101-66-5
Baar, V. – Rumpel, P. – Šindler, P. (1996): Politická geografie. Ostrava : Ostravská
universita, 87 s.
Baar, V. – Šindler, P. (1988): Regionální geografie světadílů a oceánů I. : Afrika, Asie,
Austrálie a Oceánie. 1. a 2. část. Ostrava : Pedagogická fakulta. 309s. a 296 s.
Baar, V. – Šindler, P. (1989): Regionální geografie světadílů a oceánů II. : Amerika,
Antarktida, oceány. 1. a 2. část. Ostrava : Pedagogická fakulta. 196 s. a 231 s.
Baranskij, N. N. (1953): Náčrtok školskej metodiky ekonomickej geografie. Bratislava :
SAV. 248 s.
Bašovský, O. – Lauko, V. (1990): Úvod do regionálnej geografie. Bratislava : UK. 96 s.
Benhart, J. E. – Scull, C. R. (1985): Regions of the World Today. Dubuque, Iowa :
Kendall/Hunt. 242 s. ISBN 0-8403-3599-7
Bičík, I. (1997): Světové makroregiony. In: Geografické rozhledy [Praha], roč. 6, č. 5 (´96-
´97), s.140 - 141.
Bičík, I. (2001): Příroda a lidé Země. Praha : ČGS. 140 s.
Blache, V. de la (1931-1938): Géographie Universelle (I. – XV.). Paris.
Boehm, R. G. – Swanson, J. L. (1989): World geography : A physical and cultural
approach. 1. vyd. Mission Hills : Glencoe. 672 s.
Boesch, G. (1966): Geografija Mirovogo Chozjajstva (pôv. Geography of World
Economy 1964). Moskva: Progress. 277 s.
Bradshaw, M. (1997): A World Regional Geography : The New Global Order. 1.vyd.
Boston : McGraw-Hill. 594 s.
Bradshaw, M. (2002): World Regional Geography: The New Global Order Update.
2005-02-03. McGrawHill.
http://highered.mcgrawhill.com/sites/007239031x/information_center_vie w0/
Bradshaw, M. – White, G. W. – Dymond,J. P. (2005-02-03): Contemporary World
Regional Geography: Global Connections, Local Voices. 2004. McGrawHill.
http://highered.mcgrawhill.com/sites/0072549750/information_center_vie
w0/goals_of_the_text.html
Brzezinski, Z. (1999): Velká šachovnice. Praha : Mladá fronta. 232 s.

61


Broža, P. (2004): Vypalujeme CD a DVD pomocí programu Nero. 3. vyd. Brno: Computer
Press. 114 s. ISBN 9-788025-101254
Buchar, J. (1983): Zoogeografie. Praha : SPN. 199 s.
CIA World factbook (2005): http://www.odci.gov/cia/publications/factbook/index.html
Cole, J. P. (1965): Geography of World Affairs. 3. vyd. Aylesbury: Watson & Winey. 347 s.
Cole, J. (1996): Geography of the World´s Major Regions. London; N. York: Routledge. 474 s.
Činčura, J. et al. (1983): Encyklopédia Zeme. Bratislava : Obzor. 720 s.
Čurić, V. (2004): Geografija za 2. razred gimnazije. Beograd : Zavod za učbenike
i nastavna sredstva. 171 s. ISBN 86-17-11808-3
De Blij, H. J. – Muller, P. O. (1988): Geography: Realms, Regions and Concepts. 5.vyd. New
York: Wiley. 662 s.
De Blij, H. J. – Muller, P. O. (2004): Geography: Realms, Regions and Concepts. 11.vyd. New
York : Wiley. 566 s.
Demographic yearbook 2000 (2002). 52. vyd. New York : UN. 674 s. ISBN 92-1-051091-2
Dix, A. (1925): Politische Erdkunde. 2.vyd. Ferdinand Hirt : Breslau [Wrocław] 94 s.
Domański, R. (1982): Teoretyczne podstawy geografii ekonomicznej. Warszawa : PWE. 382
s. ISBN 83-208-0016-1
Farkaš, C. (1997): Geografia. Nitra: Enigma. 310 s.
Fisher, J. S. (1989): World geographic realms. Atlanta : University of Georgia.
Foltýn, J. – Holub, A. (1989): Zrcadlo rozvojových zemí II.: Ekonomika. Praha: Horizont. 169 s.
Forte, G. – Ubertazzi, M. T. (1994): Nuova Geografia : 3 Continenti Extraeuropei.
Novara: De Agostini. 431 s. ISBN 88-402-9262-4
Geografía y atlas (cca. 1920-30). Buenos Aires : H.M.E. 368 s.
Haggett, P. (1972): Geography: A Modern Synthesis. New York; Evanston ; San
Fransisco ; London: Harper and Row. 483 s.
Haggett, P. (1979): Geografija: Sintez sovremennich znanij. Prel. L. N. Kudrjaševoj.
Moskva: Progress. 684 s. Preklad z angl. orig. Geography: A Modern
Synthesis.
Hajdú-Moháros, J. – Németh, G. - Vidéki, I. (1996): Földünk - Környezetünk:
Földrajztankönyv 15-16 éveseknek. Budapest: Müszaki Könyvkiadó. 138 s. ISBN 963-
160609-0
Haushofer, K. (1934): Weltpolitik von Heute. Berlin: Verlag & Vertriebs - Gesselschaft. 269 s.
Häufler, V. (1985): K socioekonomické typologii zemí a geografické regionalizaci
Země. In: Sborník ČSGS [Praha], č. 2, zv. 90, s. 135 - 138.

62


Hendrych, R. (1984): Fytogeografie. Praha : SPN. 220 s.
Hofmayer (2001). 13-03-2005
http://www.nachhaltigkeit.at/monthly/2002-11/pdf/Hof+Kart.pdf
Holub, A. - Foltýn, J. - Ordnung, N. (1989): Rozvojová ekonomika. Praha : VŠE.
128 s.
Horák, B. (1954): Dějiny zeměpisu I. : Starověk a středověk. Praha : ČSAV. 159 s.
Horák, B. – Trávníček, D. – Honl, I. (1968): Dějiny zeměpisu III. – Novověk od 17.
stol. Praha : Akademia. 284 s.
Hudman, L. E. - Jackson, R. H. (1990): World Regional Geography: Issues for Today.
3. vyd. New York : Wiley. 588 s. ISBN 0-471-50633-8
Huntington, S.P. (2001): Střet civilizací : Boj kultur a proměna světového řádu. Praha :
Rybka. 447 s. ISBN 80-86182-49-5
Ištok, R. (1997): Štát na politickej mape sveta : Politickogeografické a geopolitické
aspekty. In: Geografické práce [Prešov], roč. VII, č. 1, 170 s.
Ištok, R. (2003): Politická geografia a geopolitika. Prešov : Fakulta humanitných vied
Prešovskej univerzity. 392 s.
Ivanička, K. (1971): Úvod do ekonomicko-geografického výskumu. Bratislava : SPN.
374 s.
Ivanička, K. (1983): Základy teórie a metodológie socioekonomickej geografie.
Bratislava : SPN. 448 s.
Janka, J. – Mištera, L. (1967): Zeměpis světadílů. Praha: SPN.
Jovanović, G. (2004): Geografski atlas. Beograd: Intersistem Kartografija. 96 s. ISBN
86-7722-000-3
Kavka, S. (1989): Světová zdravotnická organizace. Praha : Avicenum. 176 s.
Kolenc – Kolnik, K. et al. (2000): Spoznavamo Afriko in Novi Svet : Geografija za 8.razred
devetletne osnovne šole. Ljubljana : Modrijan. 111 s. ISBN 961-6357-05-0
Kotvanová, A. V. (1997): Niektoré aspekty európskeho regionalizmu. In:
Medzinárodné otázky. Roč. VI., č. 2-3, s. 75-80.
Krejčí, O. (1997): Mezinárodní politika. Praha : Victoria. 511 s. ISBN 80-7187-034-X
Kurbalija, B. – Milovanovič, G. – Sitarski, M. (2003): Regions.
http://www.diplomacy.edu/IS/Development/html/regions.htm. 2005-2-16.
Leszczycki, S. – Barbag, M. (1965): Map of Economic Regions of the World. In: Economic
Regionalization [Praha], 7.-12. september, s. 199 - 202.
Lidé a země (1979), roč. 1979, č. 6.

63


Liščák, V. – Fojtík, P. (1998): Státy a území světa. Praha : Libri. 1095 s.
Mackinder, H. J.(1961): The Geographical Pivot of History. In: Dohrs, F. E. –
Sommers, L. M. – Petterson, D. R: Outside readings in Geography, s. 707 - 719.
Malý atlas sveta (1960). Praha : Ústredná správa geodézie a
kartografie. 184 s.
Marston, S. - Knox, P. L. – Liverman, D. M. (2002): World Regions in Global Context.
2005-2-28 (http://go.owu.edu/~ rdfusch/worldmap.jpg)
Maryanski, A. (1977): Ludność świata. Warszawa : PWN. 392 s.
Matlovič, R. (2001): Geografia relígií. Prešov : Fakulta humanitných vied Prešovskej
univerzity. 375 s.
Matoušek, A. (1998): Mýty a realita geografických regionalizácí: De Blij versus
Huntington : K diskusím o vymezování kulturních (civilizačních) oblastí světa. In:
Geografie, č. X, s. 101 - 102.
Mičian, Ľ. (1997): Vybrané partie z fyzickogeografickej regionalizácie (regionálnej
taxonómie). Bratislava: Univerzita Komenského. 28 s.
Mirvald, K. (1936): Světový zeměpis. Olomouc: Pnomberger. 59 s.
Mládek, J. et al. (1997): Geografia. Bratislava: SPN. 104 s. ISBN 80-08-02601-4
Morris, J. W. (1975): A World Regional Geography. New York: McGraw-Hill. 655 s.
Murphey, R. (1971): An Introduction to Geography. 3.vyd. Chicago: Rand McNally. 654 s.
Newig, J. (2001): Die Kulturerdteile. 13-03-2005. http://www.uni-
kiel.de/Geographie/Newig/index.htm?projekte/deut/uebersicht.htm
Novotný, J. (2003): Sociogeografická diferenciace světa. In: Sborník ČSGS [Praha],
roč. 108, č. 1, s. 14 - 35.
Očovský, Š. et al. (1995): Zemepis 7 : 2.časť. Bratislava : Litera. 83 s. ISBN 80-85452-
43-X
Phillbrick, A. K. (1967): This Human World. New York ; London : Wiley. 500 s. Polonský, F.
(2004): Regionalizácia sveta - Ročníková práca. Bratislava : PFUK. 33 s.
Puchovský, M. (2001): Zrážka civilizácií. Bratislava : Ladon. ISBN 80-968652-0-X
Pulsipher, L. M. - Pulsipher A. (2002): World Regional Geography : Global Patterns,
Local Lives. 02-03-2005
(http://www.whfreeman.com/college/book.asp?1149000101)
Reclus, E. (1876 - 1894): cyklus Noúvelle Géographie Universelle (I. – XIX.). La terre
et les hommes. Paris : Librairie Hachette.
Rowntree - Lewis - Price – Wyckoff (2005): Diversity Amid Globalization : World

64


Regions, Environment, Development. 3.vyd. Prentice-Hall. 752 s. ISBN 0131330462
Sanders R. L. (2002): Culture Regions of the World. 2005-28-02
(http://www.utexas.edu/depts/grg/sanders/GRG305/culture_regions.html
Senegačnik, J. – Drobnjak, B. (2000): Spoznavamo Evropo in Azijo : Geografija za
7.razred devetletne osnovne šole. Ljubljana : Modrijan. 179 s. ISBN 961-6357-06-9
Schmidt, H. (1994): Sebezáchova Evropy: Perspektivy 21. století. Praha; Litomyšl: Paseka.
Prekl. z nem. orig. Die Selbstbehauptung Europas. 179 s. ISBN 80-7185-561-8
Sitarica, R. – Tadić, M. (2003): Geografija za 7. razred osnovne škole. Beograd : Zavod
za učbenike i nastavna sredstva. 211 s. ISBN 86-17-10125-3
Spencer (1969): Cultural Geography: An Evolutionary Introduction to Our Humanized
Earth. New York ; London ; Sydney ; Toronto : Wiley.
Swanson, J. L. – Boehm, R. G. (1989): World Geography : A Physical and Cultural
Approach. New York : Macmillan/McGraw-Hill. 672 s. ISBN 0-02-652920-3
Šindler, P. (1993): Geopolitika : Kapitoly z politické geografie. In: Geografické
rozhledy [Praha], č. 3, s. 79.
Štůla, F. (1994): Hospodářský zeměpis - Díl I.: část všeobecná. Praha: SPKI. 455 s.
Tolmáči, L. et al. (1995): Zemepis 5: Príroda Zeme. 1. vyd. Bratislava: Litera. 80 s.
Tolmáči, L. et al. (1996): Zemepis: slovník, tabuľky. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana. 64
s. ISBN 80-7158-136-4
Tolmáči, L. et al. (2002): Zemepis pre 9. ročník ZŠ.
UNCTAD Handbook of Statistics 2002 (2002). New York; Geneva: UN. 414 s.
ISBN 92-1-012048-5
United Nations 2005 (2005): Composition of macro geographical (continental)
regions, geographical sub-regions, and selected economic and other groupings.
http://unstats.un.org/unsd/methods/m49/m49regin.htm. 07-04-2005
Voľskij, V. V. et al. (1986): Ekonomičeskaja geografija: Kapitalističeskich
i razvivajuščichsja stran. Moskva : IMU. 525 s.
Wokoun, R. (1988): Socioekonomické makroregiony světa. In: Sborník prací GGÚ
ČSAV [Brno], č. 16, s. 163 - 167.
World Almanac and Book of Facts 2002 (2002). New York: World Almanac
Education Group. 1008 s. ISBN 0-88687-872-1
World Health Organization (2005). WHO Regional Offices. 15-04-2005.
(http://www.who.int/about/regions/en/index.html)
World Population Prospects : Economic and Social Affairs, Vol. 11:
Sex and age (2003). New York: UN. 939 s. ISBN 92-1-151379-0

65


Yearbook of the UN 2001 (2001). 55. vyd. New York: UN. 1530 s.
ISBN 92-1-100897-7
Zaťková, M. (1994): O hranici svetadielov Európa - Ázia. In: Geografia [Bratislava],
r.2, č. 3, s. 69 - 70.
Zwettler, O. (2002): Lexikon zemí. Praha: Fortuna Print. 503 s. ISBN 80-7309-988-8

66


ZOZNAM PRÍLOH
Tabuľka 1 - Systematizácia členení sveta podľa kritérií, autorov a počtu vymedzených
jednotiek
Tabuľka 2 - Komplexné makroregióny sveta – F. Polonský 2005
Tabuľka 3 - Porovnanie obyvateľstva makroregiónov Polonský 2005 s tradičnými
svetadielmi
Tabuľka 4 - Porovnanie rozlohy makroregiónov Polonský 2005 s tradičnými svetadielmi
Tabuľka 5 - Porovnanie obyvateľstva makroregiónov De Blij - Muller 2004
s tradičnými svetadielmi
Tabuľka 6 - Porovnanie rozlohy makroregiónov De Blij - Muller 2004
Tabuľka 7 - Porovnanie obyvateľstva makroregiónov Bradshaw 2004 s tradičnými
svetadielmi
Tabuľka 8 - Porovnanie rozlohy makroregiónov Bradshaw 2004 s tradičnými svetadielmi
Mapa 1 Kontinenty a svetadiely a ich hranice
Mapa 2 Bohatý Sever a Chudobný Juh
Mapa 3 GEOPOLITISCHE PANREGIONEN – K. Haushofer 1928
Mapa 4 GEOPOLITISCHE PANREGIONEN – R. Coudenhove–Kalergi 1923
Mapa 5 GEOPOLITICKÉ REGIÓNY SVETA – S. B. Cohen 1963
Mapa 6 SOCIO-EKONOMICKÉ REGIÓNY SVETA – S. Leszczycki – J. Barbag 1963
Mapa 7 SOCIOEKONOMICKÉ MAKROREGIONY SVĚTA – V. Häufler 1985
Mapa 8 SOCIOEKONOMICKÉ MAKROREGIONY SVĚTA – R. Wokoun 1988
Mapa 9 MAJOR WORLD REGIONS – J. S. Fisher 1989, 1992
Mapa 10 MAJOR WORLD REGIONS – L. E. Hudman – R. H. Jackson 1990
Mapa 11 MAJOR WORLD REGIONS – J. Cole 1965
Mapa 12 MAJOR WORLD REGIONS – J. Cole 1996
Mapa 13 CIVILIZÁCIE SVETA – S. P. Huntington 2001
Mapa 14 ZÁKLADNÉ CIVILIZAČNÉ OKRUHY – M. Puchovský 2001
Mapa 15 CIVILIZAČNÉ SFÉRY A CIVILIZACE SVĚTA – V. Baar 2002
Mapa 16 MAJOR WORLD CULTURE REALMS – J. O. M. Broek – J. W. Webb 1968
Mapa 17 CULTURE WORLDS – Spencer 1969
Mapa 18 MAJOR WORLD REGIONS – J. E. Benhart – C. R. Scull 1985
Mapa 19 WORLD CULTURE REGIONS – R. G. Boehm – J. L. Swanson 1988
Mapa 20 KULTURERDTEILE – J. Newig 1986, modifikované podľa A. Kolb1962

67


Mapa 21 KULTURERDTEILE – A. Hofmayer 2001, modifikované podľa J. Newig 1986
Mapa 22 MAJOR WORLD REGIONS – M. Bradshaw 1997
Mapa 25 MAJOR WORLD REALMS – H.J. de Blij – Muller 1988
Mapa 26 MAJOR WORLD REALMS – H. J. de Blij - Muller 1994
Mapa 27 MAJOR WORLD REALMS – H. J. de Blij - Muller 2004
Mapa 28 MAJOR WORLD REGIONS – L. M. Pulsipherová – A. Pulsipher 2002
Mapa 29 MAJOR WORLD REGIONS – S. Marston – P. L. Knox – D. M. Liverman 2002
Mapa 30 MAJOR WORLD REGIONS – Rowntree 2005
Mapa 31 MAJOR WORLD REGIONS – Sanders 2002
Mapa 32 REGIÓNY SVETA – P. Vidal de la Blache
Mapa 33 MAJOR WORLD REGIONS – J. W. Morris 1972
Mapa 34 SOCIO-GEOGRAFICKÉ SUBSYSTÉMY SVĚTA – J. Novotný 2003
Mapa 35 SOCIO-KULTÚRNE REGIÓNY SVETA – B. Kurbalija – G. Milovanovič –
M. Sitarski 2003
Mapa 36 REGIÓNY SVETA – A. Maryański 1986
Mapa 37 WORLD REGIONS – A. K. Phillbrick 1968
Mapa 38 Makrogeografické kontinentálne regióny a subregióny OSN 2005
Mapa 39 REGIÓNY WHO 2005
Mapa 40 DVD REGIÓNY 2005
Mapa 41 Stabilita (sila) makroregiónov, resp. ich hraníc v období bipolárneho sveta
Mapa 42 Stabilita (sila) makroregiónov, resp. ich hraníc na prelome 20. a 21. storočia
Mapa 43 Komplexné makroregióny sveta – F. Polonský 2005

68


PRÍLOHY

69


Tabuľka 1 - Systematizácia členení sveta podľa kritérií, autorov a počtu vymedzených jednotiek

geopolitické členenia rok počet kultúrne členenia (pokrač.) rok počet
Mackinder 1904 [3] _ Školský zemepisný atlas sveta 2004 12
Spykman 1931 [3] _ Newig 2001 10
Haushofer 1928 [4] _ Hofmayer 2001 11
Cohen 1963 [2-3] 12 Meszarovic - Pesztel 1980 12
Coudenhove-Kalergi 1923 [5] _ Benhart - Scull 1989 12
ekonomicko-geografické členenia rok počet Bradshaw 1997 9
Boesch [Bösch] 1963 [4] Bradshaw 2002 9
Ginsburg - Berry 1951 10 Bradshaw 2004 9
Leszczycki - Barbag 1967 12 De Blij - Muller 1988 11-13
Leszczycki 1977 21 De Blij - Muller 1994 11-13
Häufler 1987 [3] 17 De Blij - Muller 2004 12
Hudman - Jackson 1989 12 Pulsipherová - Pulsipher 2005 10
Fisher 1989 10 Rowntree 2005 12
Cole 1965 [3] 12 Marston - Knox 2005 10
Cole 1996 12 Sanders 2002 11
kultúrne členenia - civilizácie a pod. rok počet Baerwald – Fraser 2004 9
Baar 2002 [4] 15 ostatné členenia rok počet
Huntington 2001 8-9 Tolmáči et al. 2004 15
Puchovský 2001 7 Morris 1972 15
Toynbee ? 6-9 Reclus 19.st. 20
J. Galtung 1992 7 Vidal de la Blache 1930 20
Lewis - Wigen 2005 13-17 Tadič 2004 12
Matlovič 2001 23 Kolenc-Kolnik et al. 2000 9-11
kultúrne členenia - široko chápaná
kultúra rok počet Novotný 2003 12
Spencer 1960 11 OSN 2004 21
Russell - Kniffen 1951 7 Russett 1967 5
Broek - Webb 1963 [4-6] 14 Kurbalija et al. 2003 7
Boehm - Swanson 1990 12 WHO 2005 7
Kolb 1962 10 DVD regióny 2005 5
Bičík 2001 12 Phillbrick 1965 20
Mládek et al. 1997 12 Svetová Banka 2004 17
Zdroj: viď zoznam literatúry

70


Tabuľka 2 - Komplexné makroregióny sveta - Polonský 2005

č. makroregión štáty
USA (bez Havajských ostrovov), Aljaška (am.), Kanada, Grónsko (dán.), St. Pierre a Miquelon (fr.) a Bermudy (br.)
1 Severná Amerika

Mexiko, Karibská oblasť, Honduras, Belize, Salvádor, Nikaragua, Guatemala, Kostarika, Panama, Brazília, Argentína,
2 Latinská Amerika Uruguaj, Paraguaj, Bolívia, Peru, Ekvádor, Galapágy (ekv.), Malvíny (br.), Guyana, Surinam, Francúzska Guyana (fr.),
Kolumbia, Venezuela, Chile
členské štáty Európskej únie a EZVO, Bosna a Heregovina, Chorvátsko, Srbsko a Čierna Hora, FYROM Macedónsko,
3 (Stredozápadná) Európa Bulharsko, Rumunsko, Albánsko, Moldavsko, Faerské ostrovy (dán.), Gibraltár (br.), Kaliningradská oblasť (rus.),
San Marino, Monako, Andorra, Vatikán, Azory (port.), Madeira (port.), Kaliningradská oblasť (rus.)
(Ruská sféra vplyvu) - Ruská federácia (bez Kaliningradskej oblasti), Bielorusko, Ukrajina
4 Východná Európa a Severná Ázia

Maroko, Západná Sahara, Alžírsko, Tunisko, Líbya, Egypt, severná časť Sudánu (16 štátov federácie),
5 Severná Afrika a Stredozápadná Ázia štáty Arabského polostrova, Sýria, Jordánsko, Palestína, Izrael, Libanon, Severný Cyprus, Turecko, Irak, Irán,
Azerbajdžan, Arménsko, Gruzínsko, Kazachstan, Uzbekistan, Turkménsko, Tadžikistan, Kirgizsko, Afganistan
ostatné pevninské štáty Afriky; Seychelly, Maurícius, Madagaskar, Komory, Mayotte (fr.), Réunion (fr.), Kapverdy
6 Subsaharská Afrika
Sv. Tomáš a Princov ostrov
Pakistan, India, Lakkadivy (ind.), Bangladéš, Maledivy, Srí Lanka, Nepál a Bhután
7 Južná Ázia

Členovia Asociácie štátov juhovýchodnej Ázie (ASEAN); Východný Timor, Andamany a Nikobary (ind.),
8 Juhovýchodná Ázia
Vianočný ostrov (aus.) a Kokosový ostrov (aus.)
Čína, Tchaj-wan (čín.), Mongolsko, Kórea (KĽDR a Kórejská republika) a Japonsko
9 Východná Ázia

Austrália a Nový Zéland, Norfolk (aus.)
10 Austrália a Nový Zéland

všetky nezávislé štáty, Guam, Severné Mariány, Havajské ostrovy, Americká Samoa (am.), Veľkonočný ostrov (chil.),
11 Oceánia
Francúzska Polynézia, Nová Kaledónia, Niue (novoz.), Pitcairnove ostrovy, Cookove ostrovy

71


Tabuľka 3 - Porovnanie obyvateľstva makroregiónov Polonský 2005
svetadiely počet obyvateľov makroregióny podľa Polonský 2005 počet obyvateľov
Amerika 868 960 994 Severná Amerika 325 663 759
Latinská Amerika 543 297 235
Afrika 873 467 394 Subsaharská Afrika 678 257 079

Severná Afrika a Stredozápadná Ázia 553 339 543

Ázia 3 666 476 370 Južná Ázia 1 415 108 149
Východná Ázia 1 324 296 491
Juhovýchodná Ázia 568 942 502

Východná Európa a Severná Ázia 201 824 937
729 861 538
Európa Západná Európa 528 036 601
Austrália a Oceánia 31 009 745 Austrália 23 906 961
Oceánia 7 102 784
spolu 6 169 776 041 spolu 6 169 776 041
Pozn.: makroregióny, resp. svetadiely s približne rovnakým počtom obyvateľov sú podčiarknuté

Tabuľka 4 - Porovnanie rozlohy makroregiónov Polonský 2005 s tradičnými
svetadielmi
2 2
svetadiely rozloha [km ] makroregióny podľa Polonský 2005 rozloha [km ]

Severná Afrika a Stredozápadná Ázia 19 084 391

Ázia 49 484 929 Južná Ázia 4 489 240
Východná Ázia 11 757 931

Východná Európa a Severná Ázia 17 886 500
5 089 880
Európa Európa 5 089 880
Austrália a Oceánia 8 507 968 Austrália 7 955 530
Oceánia 552 438
spolu 135 508 375 spolu 135 508 375
makroregióny, resp. svetadiely s približne rovnakou rozlohou sú podčiarknuté

72


Tabuľka 5 - Porovnanie obyvateľstva makroregiónov De Blij - Muller 2004
svetadiely počet obyvateľov makroregióny podľa De Blij - Muller 2004 počet obyvateľov
Stredná Amerika 176 490 432
Južná Amerika 366 806 803

Severná Afrika a Juhozápadná Ázia 537 785 906

Ázia 3 842 407 547 Južná Ázia 1 415 108 149

Rusko 159 335 975

Európa 729 861 538 Európa 586 135 584
Austrália a Oceánia 31 009 745 Austrália a Nový Zéland 23 906 961
Oceánia 7 102 784
spolu 6 345 707 218 spolu 6 345 707 218

Tabuľka 6 - Porovnanie rozlohy makroregiónov De Blij - Muller 2004
2 2
svetadiely rozloha [km ] makroregióny podľa De Blij - Muller 2004 rozloha [km ]
Stredná Amerika 2 748 703
Južná Amerika 18 091 840


Ázia 49 484 929 Južná Ázia 4 544 174

Rusko 17 289 969

Európa 5 089 880 Európa 5 992 150
Austrália a Oceánia 8 507 968 Austrália a Nový Zéland 8 112 426
Oceánia 559 654
spolu 135 508 375 spolu 135 508 371

73


Tabuľka 7 - Porovnanie obyvateľstva makroregiónov Bradshaw 2004
svetadiely počet obyvateľov makroregióny podľa Bradshaw 2004 počet obyvateľov
Amerika 868 960 994 Angloamerika 325 607 375
Afrika 873 467 394 Afrika na juh od Sahary 678 257 079


Ázia 3 842 407 547 Južná Ázia 1 443 621 826
Austrália a Oceánia 31 009 745 Juhovýchodná Ázia a Južný Pacifik 599 952 247

Rusko a susediace krajiny 275 888 848

Európa 729 861 538 Európa 528 092 985
spolu 6 345 707 218 spolu 6 345 707 218

Tabuľka 8 - Porovnanie rozlohy makroregiónov Bradshaw 2004
2 2
svetadiely rozloha [km ] makroregióny podľa De Blij - Muller 2004 rozloha [km ]

Amerika 42 331 715 Angloamerika 20 192 312


Ázia 49 484 929 Južná Ázia 5 194 174
Austrália a Oceánia 8 507 968 Juhovýchodná Ázia a Južný Pacifik 13 223 371

Rusko a susediace krajiny 17 289 969

Európa 5 089 880 Európa 5 992 150
spolu 135 508 375 spolu 135 508 371

74

Mapa 1 - Geografické regióny sveta - Milan Lasica 2004
Mapa 1 Kontinenty a svetadiely a ich hranice

Eurázia
Severná a
Eu róp
Amerika
1 Ázia
Am 2
er Afrika
ika
3
Oceánia Južná
Amerika
Austrália

Antarktída
Prameň: Tolmáči et al. 1995, 1996

hranice medzi kontinentmi 3 alternatívne svetadiely: Severná, Stredná
LEGENDA Afrika kontinent aj svetadiel
hranice medzi svetadielmi a Južná Amerika
Eurázia kontinent alternatívne hranice medzi svetadielmi
Ázia svetadiel alternatívne hranice medzi svetadielmi vedené administratívnymi hranicami
suverénnych štátov

Mapa 1 - Geografické regióny sveta - Milan Lasica 2004
Mapa 2 Bohatý Sever a Chudobný Juh

ZÁPAD VÝCHOD

SEVER

JUH

Prameň: Demographic Yearbook 2002

REGIÓNY 1. Prvý svet - Západ Štvrtý svet - najmenej rozvinuté štáty - LCD
2. Druhý svet - Východ
3. Tretí svet Brandtova línia

Mapa 3 GEOPOLITISCHE PANREGIONEN - K. Haushofer 1928

2
3
1

4

Prameň: Ištok 2003

REGIÓNY 1. Pan-Amerika (región pod vplyvovm USA) 3. Pan-Rusko
2. Pan-Nemecko 4. Východná Ázia (región pod vplyvom Japonska)

Mapa 4 GEOPOLITISCHE PANREGIONEN - R. Coudenhove-Kalergi 1923

5 5 4
1
2 3
5

1 1

5

Prameň: Haushofer 1934

REGIÓNY 1. Pan-Európa 3. Východná Ázia 5. Britské impérium
2 . Pan-Amerika 4. Ruské impérium Nezaradené štáty

Mapa 5 GEOPOLITICKÉ REGIÓNY SVETA - S. B. Cohen 1963

3
1
4
2
8 10 7
9
7 6
5
7


REGIÓNY Prímorský svet závislý na obchode:
Eurázijský kontinentálny svet: 3. Západná Európa a Maghrib, 4. Angloamerika a Karibik,
1. Heartland a Východná Európa, 2. Východná Ázia 5. Južná Amerika, 6. Afrika južne od Sahary, 7. Ostrovná Ázia a Oceánia
Pásma otrasu (Shatterbelts) 8. Stredný východ a 9. Juhovýchodná Ázia 10. Novovznikajúci geopolitický región Južná Ázia
Pozn.: Číslovanie je upravené

Mapa 6 SOCIO-EKONOMICKÉ REGIÓNY SVETA - S. Leszczycki - J. Barbag 1963

3a
5
3 4 6a
1 3b
6 6b 7
2a 10
9
8
11
13 2
12 13

Prameň: Leszczycki 1963

REGIÓNY 1. Severná Amerika, 2. Latinská Amerika_2a. Kuba, 3. Západná Európa_ 3a. Severná Európa_3b. Južná Európa,
4. Socialistické štáty Strednej Európy, 5. ZSSR, 6. Čína_6a. Mongolsko_6b. Severná Kórea a Severný Vietnam, 7. Japonsko,
8. Južná a Juhovýchodná Ázia, 9. Juhozápadná Ázia, 10. Severná Afrika, 11. Čierna Afrika, 12. Južná Afrika, 13. Austrália a Nový Zéland.

Mapa 7 SOCIOEKONOMICKÉ MAKROREGIONY SVĚTA - V. Häufler 1985

B1
A1
A2
B2
A3 B3
C5 C1 C2

C3
C4
B4 C6
B4

Prameň: Häufler 1985

REGIÓNY B1 Nesocialistická Európa C1 Juhozáp. Ázia a Severná Afrika C4 Afrika okrem Severu
A1 ZSSR B2 Severná Amerika C2 Južná Ázia C5 Stredná Amerika a Karibik
A2 Socialistická Európa B3 Japonsko, J. K., T. a H.* C3 Juhovýchodná Ázia C6 Južná Amerika
A3 Socialistické štáty Ázie B4 Austrália a Oceánia
* - Južná Kórea, Tchaj-wan a Hongkong

Mapa 8 SOCIOEKONOMICKÉ MAKROREGIONY SVĚTA - R. Wokoun 1988

4
1
5 2
C 3
13 12
D 6
A 11
9
15
14 10
8
15
B 7

Prameň: Wokoun 1988

1. ZSSR 5. Severná Amerika 9. Stredná Amerika a Karibská oblasť 13. Severná Afrika
REGIÓNY 2. Európske socialistické štáty 6. Japonsko, T., J. K., H. a M.* 10. Juhovýchodná Ázia 14. Ostatná Afrika
3. Socialistické štáty Ázie 7. Austrália a Nový Zéland 11. Južná Ázia 15. Oceánia
4. Kapitalistické štáty Európy 8. Južná Amerika 12. Juhozápadná Ázia
Subregióny: A. Kuba, B. Juhoafrická republika, C. Izrael, D. Kuvajt, Bahrajn, Katar a SAE * Tchaj-wan, Južná Kórea, Hongkong, Macao

Mapa 9 MAJOR WORLD REGIONS - J. S. Fisher 1989, 1992

2
* 3
1
8 4
7

4 6
5
4

Prameň: Fisher 1989, 1992

REGIÓNY 1. Angloamerika 4. Japonsko, Austrália a Nový Zéland 7. Stredný východ a Severná Afrika
2. Západná Európa 5. Latinská Amerika 8. Monzúnová Ázia
3. Východná Európa a ZSSR, 6. Afrika na juh od Sahary
resp. SNŠ a Baltské štáty * - v členení z roku 1992 je býv. NDR pričlenená k Západnej Európe

Mapa 10 MAJOR WORLD REGIONS - L. E. Hudman - R. H. Jackson 1990

1
4
2 7
9 5
6
8
10
11
8
3

Prameň:
Hudman - Jackson 1990

REGIÓNY 1. Európa 4. ZSSR 7. Čína
10. Afrika
2. Angloamerika 5. Japonsko 8. Juhovýchodná Ázia a Pacifik
3. Austrália a Nový Zéland 6. Indický subkontinent 9. Stredný východ a Severná Afrika 11. Latinská Amerika

Mapa 11 MAJOR WORLD REGIONS - J. Cole 1965

2a
3a
1a 3b
3c 2e
2b 2c
2d
1c
1b
1d 1d

Prameň: Cole 1965

REGIÓNY 1a) Severná Amerika 1d) Australázia 2c) Južná Ázia 3a) ZSSR
1b) Latinská Amerika 2a) Západná Európa 2d) Juhovýchodná Ázia 3b) Východná Európa
1c) Afrika okrem Severu 2b) Severná Afrika a JZ Ázia 2e) Japonsko a Južná Kórea 3c) Čína

Mapa 12 MAJOR WORLD REGIONS - J. Cole 1996

4 2
1 5
12 6
9 10
11
8
7
3 3

Prameň: Cole 1996

REGIÓNY 1. Severná Amerika 4. Západná Európa 7. Latinská Amerika 10. Južná Ázia
2. Bývalé S.N.Š. 5. Stredná Európa 8. Subsaharská Afrika 11. Juhovýchodná Ázia
3. Oceánia 6. Japonsko a Južná Kórea 9. JZ Ázia a Severná Afrika 12. Čína

Mapa 13 CIVILIZÁCIE SVETA - S. P. Huntington 2001

1
3
1
9 6
4 5

8
1 2

CIVILIZÁCIE 1. Západná 4. Islamská 7. Japonská rozštiepené štáty (Ukrajina)
2. Latinskoamerická 5. Hinduistická 8. Africká rozpoltené štáty (Turecko, Austrália, Mexiko)
3. Pravoslávna 6 . Čínska 9. Buddhistická nezaradené štáty

Mapa 14 ZÁKLADNÉ CIVILIZAČNÉ OKRUHY - M. Puchovský 2001

1
3
1
6
4 5

7
2
1

Prameň: Puchovský 2001

CIVILIZÁCIE 1. Západná 3. Slovanská 5. Hinduistická
7. Africká
2. Latinskoamerická 4. Islamská 6. Čínska

Mapa 15 CIVILIZAČNÍ SFÉRY A CIVILIZACE SVĚTA - V. Baar 2002

IE
IA II B
IA II
II C I D III B
III C

II A IV
III A IC
II D
ID II E
IB
IC
IA

Prameň: Baar 2002
Civilizačné sféry: I Kresťanská II Islamská III Buddhistická IV Hinduistická
I. A Západokresťanská (protestantsko-katolícka) II. A Arabská (sunnitská) III. A Zadoindická (hinájánová)
CIVILIZÁCIE I. B Latinskoamerická (katolícka) II. B Turkická (sunnitská) III. B Čínska (buddhisticko-tao-konfuciánska)
I. C Oceánická (katolícko-protestantská) II. C Perzská (šíitská) III. C Japonská (buddhisticko-šintoistická)
I. D Subsaharská (kresťansko-animistická) II. D Indoárijská (sunnitská) III. D Tibetsko-mongolská (lamaistická)
I. E Východokresťanská (pravoslávna) II. E Indomalajská (sunnitská) IV . Hinduistická

Mapa 16 MAJOR WORLD CULTURE REALMS - J. O. M. Broek - J. W. Webb 1968

2
4
3
11 1 5
8 6
7
9 14
12
14 13
10

Prameň: Hagget 1975

REGIÓNY 3. Stredná Európa 6. Indická oblasť 9. Mezoafrická oblasť 12. Latinská Amerika
1. Stredozemná Európa 4. Ruská oblasť 7. Juhovýchodná Ázia 10. Juhoafrická republika 13. Austrália a Nový Zéland
2. Prímorská Európa 5. Východná Ázia 8. Prevažne islamská oblasť 11. Angloamerika 14. Južné Tichomorie

Mapa 17 CULTURE WORLDS - Spencer 1965

3
6
1
8
4 7
9
11
5
11 2
10

Prameň: Spencer 1965

REGIÓNY 1. Angloamerika 4. Arabsko-moslimský-suchý 7. Juhoázijský 10. Austrálsky
2. Latinská Amerika 5. Africký 8. Čínsky 11. Pacifický
3. Západoeurópsky 6. Východoeurópsky - sovietsky 9. Juhovýchodoázijský

Mapa 18 MAJOR WORLD REGIONS - J. E. Benhart - C. R. Scull 1985

11
1
2
10 5
3 4
6
7 8
9
7

11 Prameň: Benhart - Scull 1985

1. Európa 4. Južná Ázia 6. Juhovýchodná Ázia 9. Latinská Amerika
REGIÓNY 7. Svet Pacifiku 10. Angloamerika
2. ZSSR 5. Východná Ázia
3. Stredný východ a Severná Afrika 8. Subsaharská Afrika 11. Polárny svet (typizácia)
Prechodný región medzi regiónmi 3. a 8. - štáty Sahelu

Mapa 19 WORLD CULTURE REGIONS - R. G. Boehm - J. L. Swanson 1988

3
4
1
8
5 7
9
6
2
10 10

Prameň: Boehm - Swanson 1988

7. India a Južná Ázia
REGIÓNY 1. USA a Kanada 4. Východná Európa a ZSSR
2. Latinská Amerika a Karibik 5. Severná Afrika a Stredný východ 8. Čína a Východná Ázia
3. Západná Európa 6. Afrika na juh od Sahary 9. Juhovýchodná Ázia
10. Antarktída, Austrália a Oceánia

Mapa 20 KULTURERDTEILE - J. Newig 2001, modifikované podľa A. Kolb 1962

3
4

1 8
5 7
9
10 6
2
10

Prameň: Newig 2001

1. Severná Amerika 4. Rusko / Eurázia 7. Južná Ázia
REGIÓNY
2. Latinská Amerika 5. Orient 8. Východná Ázia 10. Austrália a Oceánia

3. Európa 6. Čierna Afrika 9. Juhovýchodná Ázia

Mapa 21 KULTURERDTEILE - A. Hofmayer 2001, modifikované podľa J. Newig 1986

1
2
10
7
5 6
4
8
3
11
9
9

Prameň: Hofmayer 2001

1. Európa 4. Severná Afrika 7. Východná Ázia
REGIÓNY 10. Angloamerika
2. S. N. Š. 5. Predná Ázia 8. Juhovýchodná Ázia
11. Latinská Amerika
3. Afrika južne od Sahary 6. Južná Ázia 9. Austrália a Oceánia

Mapa 22 MAJOR WORLD REGIONS - M. Bradshaw 1997

5
6
7
4
2 3

1
8
9 9

Prameň: Bradshaw 1997

1. Afrika na juh od Sahary 4. Východná Ázia 7. Angloamerika
REGIÓNY
2. Severná Afrika a Juhozápadná Ázia 5. Západná Európa 8. Latinská Amerika
3. Južná Ázia 6. Východná Európa, Balkán a bývalý ZSSR 9 Južný Pacifik

Mapa 23 MAJOR WORLD REGIONS - M. Bradshaw 2002

5
6
7
4
2 3

1
8
9 9


1. Afrika na juh od Sahary 4. Východná Ázia 7. Angloamerika
REGIÓNY
2. Severná Afrika a Juhozápadná Ázia 5. Európa 8. Latinská Amerika
3. Južná Ázia 6. S. N. Š. 9. Južný Pacifik

Mapa 24 MAJOR WORLD REGIONS - Bradshaw 2004

5
6
7
4
2 3

1
8
9 9


REGIÓNY 1. Afrika na juh od Sahary 4. Východná Ázia 7. Angloamerika
2. Severná Afrika a Juhozápadná Ázia 5. Európa 8. Latinská Amerika
3. Južná Ázia 6. Rusko a susediace krajiny 9. Juhovýchodná Ázia a Južný Pacifik

Mapa 25 MAJOR WORLD REALMS - H. J. De Blij - P. O. Muller 1988

1
2
3
9 3A
6 8
4
10 10A
7
5
10A 1A

Prameň: De Blij - Muller 1988

1. Európa 3A. Japonsko 6. Severná Afrika a JZ Ázia 9. Čínsky svet
REGIÓNY
1A. Austrália a Nový Zéland 4. Stredná Amerika 7. Subsaharská Afrika 10. Juhovýchodná Ázia
2. ZSSR 5. Južná Amerika 8. Južná Ázia 10A. Svet Pacifiku
3. Severná Amerika

Mapa 26 - HlavnéMAJOR WORLD REALMS - J. De De Blij -O. Muller 1994
Mapa 26 svetové ríše (oblasti) - H. H. J. Blij - P. P. O. Muller 1994

1
2
3
10 4A
7 9
5
11 11A
8
11A 6
4B


REGIÓNY 2. Rusko (a kaukazské rep.) ... a Nový Zéland 7. Severná Afrika a JZ Ázia 10. Východná Ázia
3. Severná Amerika 5. Stredná Amerika 8. Subsaharská Afrika 11. Juhovýchodná Ázia
1. Európa 4A. Japonsko, 4B Austrália ... 6. Južná Amerika 9. Južná Ázia 11A. Oceánia

Mapa 27 MAJOR WORLD REALMS - H. J. De Blij - P. O. Muller 2004

1
2
3
9
7 8
4
10 12
12 6
5
11

Prameň: De Blij - Muller 2004

REGIÓNY 1. Európa 4. Stredná Amerika 7. Severná Afrika a Juhozápadná Ázia 10. Juhovýchodná Ázia
2. Rusko 5. Južná Amerika 8. Južná Ázia 11. Austrálsky svet
3. Severná Amerika 6. Subsaharská Afrika 9. Východná Ázia 12. Svet Pacifiku

Mapa 28 MAJOR WORLD REGIONS - L. M. Pulsipherová - A. Pulsipher 2002

3
4
1
7
8
5
9
6
2
10
10

Prameň: L. M. Pulsipher -
A. Pulsipher 2002

4. Ruská federácia a novovzniknuté štáty 7. Východná Ázia
REGIÓNY 1. Severná Amerika 8. Južná Ázia
2. Stredná a Južná Amerika 5. Severná Afrika a Juhozápadná Ázia
9. Juhovýchodná Ázia
3. Európa 6. Subsaharská Afrika 10. Austrália, Nový Zéland a Pacifik

Mapa 29 MAJOR WORLD REGIONS - S. Marston - P. L. Knox - D. M. Liverman 2002

1
2
5
7
9
3 8
4
6
10
10

Prameň: Marston et al. 2002

REGIÓNY 1. Európa 4. Subsaharská Afrika 7. Východná Ázia
2. Ruská federácia, Stredná Ázia 5. USA a Kanada 8. Juhovýchodná Ázia
a Transkaukazsko 6. Latinská Amerika 9. Južná Ázia
3. Stredný východ a Severná Afrika 10. Austrália, Nový Zéland a Južný Pacifik

Mapa 30 MAJOR WORLD REGIONS - Rowntree 2005

6
7
8
1
10
3 4 9

11
5
2
12 12

Prameň: Rowntree 2005

REGIÓNY 1. Severná Amerika 4. JZ Ázia a Severná Afrika 7. Ruská doména 10. Východná Ázia
2. Latinská Amerika 5. Subsaharská Afrika 8. Stredná Ázia 11. Juhovýchodná Ázia
3. Karibik 6. Európa 9. Južná Ázia 12. Austrália a Oceánia

Mapa 3131 MAJOR WORLD REGIONS -- Sanders 2002
Mapa - Kultúrne regióny sveta Sanders 2002

4
8
1
3
5 9
10
11 7
6
7
2

Prameň: Sanders 2002

REGIÓNY 3. Východná Ázia 6. Latinská Amerika/Karibik 9. Južná Ázia
1. Angloamerika 4. Európa 7. Pacifické ostrovy 10. Juhovýchodná Ázia
2. Austrália a Nový Zéland 5. Islamský región 8. Rusko/Eurázia 11. Subsaharská Afrika

Mapa 32 REGIÓNY SVETA - P. Vidal de la Blache

III
II
I. IV V
VI
XIII VII
XI VIII IX
XIV

XII
XV
X

Prameň: V.de la Blache

I. Británia V. Baltské štáty IX. Monzúnová Ázia XIII. Severná Amerika
REGIÓNY VI. Francúzsko X. Oceánia XIV. Mexiko a Stredná Amerika
II. Benelux
III. Škandinávia VII. Mediteránna oblasť XI. Severná a západná Afrika XV. Južná Amerika
IV. Centrálna Európa VIII. Predná a Vysoká Ázia XII. Východná, stredná a južná Afrika

Mapa 33 MAJOR WORLD REGIONS - J. W. Morris 1972

6
3 8 9
2 1 7
12
10 13
4
14
11
5
15
15

Prameň: Morris 1972

REGIÓNY 1. USA - Východ 5. Južná Amerika 9. ZSSR 13. Južná Ázia
2. USA - Západ 6. Severozápadná a stredná Európa 10. Stredný východ 14. Juhovýchodná Ázia
3. Kanada a Grónsko 7. Južná polostrovná Európa 11. Afrika na juh od Sahary 15. Austrália, Oceánia
4. Stredná Amerika 8. Východná Európa 12. Centrálna východná Ázia a Antarktída

Mapa 34 SOCIOGEOGRAFICKÉ SUBSYSTÉMY SVĚTA - J. Novotný 2003

5
1 6
2
10
7
8 11
9
4
12
3 12

Prameň: Novotný 2003

SUBSYSTÉMY 1. Kanadský 4. Brazílsky 7. Islamský 10. Východoázijský
2. Americký 5. Európsky 8. Stredoafrický 11. Juhoázijský
3. Latinskoamerický 6. Ruský 9. Juhoafrický 12. Oceánický

Mapa 35 SOCIO-KULTÚRNE REGIÓNY SVETA - B. Kurbalija - G. Milovanovič - M. Sitarski 2003

7
1
4 5
6
3
6 2

Prameň: Kurbalija
- Milovanovič - Sitarski, 2003

REGIÓNY 1. Severná Amerika 4. Severná Afrika a Juhozápadná Ázia 6. Ázijsko-pacifický región
2. Južná a Stredná Amerika 5. Južná Ázia 7. Európa
3. Subsaharská Afrika

Mapa 36 REGIÓNY SVETA - A. Maryanski 1986

1
2
8
4 5
6 3

10 7
9
10

Prameň: Maryanski 1986

REGIÓNY 1. Európa 4. Čína a okolité krajiny 6. Severná Afrika 8. Severná Amerika 10. Austrália a Nový Zéland
2. ZSSR 5. Japonsko 7. Čierna Afrika 9. Latinská Amerika
3. Južná Ázia (bližšie neurčené subregióny - Juhozápadná, Južná, Juhovýchodná Ázia)

Mapa 37 WORLD REGIONS - A. K. Phillbrick 1968

18 12
12 2
3
1 11
13 7
8 17 16
14
10 15
9
15
5 6

19 Prameň: Phillbrick 1968

1. Spojené štáty - Kanada, 2. Západná Európa, 3. ZSSR, Východoeurópske satelity, 4. Južná časť Južnej Ameriky,
REGIÓNY 5. Južná Afrika, 6. Austrália - Nový Zéland, 7. Japonsko, 8. Mexi-Karibská Amerika, 9. Amazonsko-Andská Južná Amerika, 10. Afrika
na juh od Sahary, 11. Centrálne ázijské vysočiny a panvy, 12. Arktický pás, 13. Východná Ázia, 14. Juhovýchodná Ázia, 15. Pacifické
ostrovy, 16. Južná Ázia, 17. Juhozápadná Ázia a Severná Afrika, 18. Arktická ľadom pokrytá voda a pevnina, 19. Antarktická ľadom
pokrytá pevnina a voda

Mapa 38 MAKROGEOGRAFICKÉ KONTINENTÁLNE REGIÓNY A SUBREGIÓNY - OSN 2005

D2 D1
D4 C1
B4 D3
C2
B1 A3 C5
B2 C3 E4
A5
C4 E3
A1
A2
B3 E2
E4
A4 E1

Prameň: United Nations 2005

A. Afrika A1 Východná Afrika, A2 Stredná Afrika, A3 Severná Afrika, A4 Južná Afrika, A5 Západná Afrika
REGIÓNY B. Amerika B1 Karibik, B2 Stredná Amerika, B3 Južná Amerika, B4 Severná Amerika
C. Ázia C1 Stredná Ázia, C2 Východná Ázia, C3 Južná Ázia, C4 Juhovýchodná Ázia, C5 Západná Ázia
D. Európa D1 Východná Európa, D2 Severná Európa, D3 Južná Európa, D4 Západná Európa
E. Oceánia E1 Austrália a Nový Zéland, E2 Melanézia, E3 Mikronézia, E4 Polynézia

Mapa 39 REGIÓNY WHO 2005

4

2 5
3 6
1
6

Prameň: WHO 2005

1. Afrika 4. Európa
REGIÓNY
2. Amerika 5. Východné Stredomorie
3. Juhovýchodná Ázia 6. Západný Pacifik

Mapa 40 DVD REGIÓNY 2005

2
5
1 2
6
2
3
5
4
4
4
2

Prameň: Broža 2004

REGIÓNY 1. Severná Amerika 4. Austrália, Nový Zéland, Stredná a Južná Amerika
2. Európa, Japonsko, Stredný východ a Južná Afrika 5. Severozápadná Ázia, Afrika
3. Juhovýchodná Ázia 6. Čína

Mapa 41 - SILA HRANÍC MAKROREGIÓNOV V OBDOBÍ BIPOLÁRNEHO SVETA

Autor: Filip Polonský

Použité členenia - autorii:
13 12 10 8 6 4 2 Häufler 1985, Wokoun 1988, De Blij - Muller (1988), Hudman - Jackson (1990),
Fisher (1989), Morris (1972), Leszczycki - Barbag (1963), Boehm - Swanson (1988),
Hrúbka línie = Počet autorov (n=1,2, ...,13)
Benhart - Scull (1985), Kolb (1962), Spencer, Broek - Webb (1968), Cole (1965)

Mapa 42 SILA HRANÍC MAKROREGIÓNOV NA PRELOME 20.A 21.STOROČIA

Použité členenia - autori:
11 10 8 6 4 2 Bradshaw (1997), Cole (1996), De Blij - Muller (2004), Marston et al. (2002),
Rowntree (2005), Sanders (2002), Bradshaw (2004), Pulsipher (2002), Newig (2001),
Hrúbka línie = Počet autorov (n=1,2, ...,11) Novotný (2003), Hofmayer (2001)

Mapa 43 KOMPLEXNÉ MAKROREGIÓNY SVETA - F. Polonský 2005

Východná Európa
Severná Západná a Severná Ázia
Európa
Amerika Východná Ázia
Severná Afrika
a JZ Ázia Južná
Ázia Oceánia
Juhový-
Latinská Subsharská chodná Ázia
Afrika
Oceánia Amerika
Austrália a
Nový Zéland

Makroregionalizácia sveta

More Related Content

What's hot (20)

More from Geokomunita (20)

Makroregionalizácia sveta